Osemdesiat rokov po porážke nacizmu je to zdanlivo veľmi vzdialená a hypotetická otázka: dalo sa zabrániť tomu, aby sa to všetko stalo? Dalo sa v normálnych, demokratických pomeroch zastaviť Hitlera, ktorý predsa celkom otvorene hlásal, čo chce urobiť? Lebo republika, ktorá po prvej svetovej vojne v Nemecku vznikla nepochybne demokratickou bola. Kľúčoví hráči v takzvanom Weimarskom Nemecku však sprvoti nacistov podceňovali a každý z nich sledoval predovšetkým vlastné politické ciele. Podcenili tú dynamiku sebeckej a násilníckej ideológie. V roku 1928 sa do ríšskeho snemu dostalo iba 12 nacistických poslancov. O dva roky neskôr ich však bolo už 107 a o ďalšie dva 230. Neboli to však len tie čísla. Za tých niekoľko rokov zavládla v nemeckej spoločnosti atmosféra urážania, zastrašovania protivníkov a vnucovania nacistickej disciplíny. Ďalší rok prezident Hindenburg už Hitlera vymenoval za ríšskeho kancelára. A všetko sa začalo, svet sa začal otriasať vo svojich základoch.
Kde asi urobili nemeckí súdruhovia chybu? Táto otázka totiž nie je čisto akademická, ale má svoje opodstatnenie i v tejto dobe. Predovšetkým preto, lebo napriek ideologickým odlišnostiam a legitímne rozdielnym záujmom všetkých demokratických politických strán hlavný politický zápas v slobodnej spoločnosti by mal byť práve o jej slobodu. Ak je ohrozená, všetko ostatné by malo vtedy ísť nabok. I keď moja viera v ozdravujúcu spôsobilosť slobodnej spoločnosti je neochvejná, nie je vôbec jedno, akú cenu bude treba v zápase o túto základnú politickú a ľudskú hodnotu zaplatiť. Myslím si, že vodcovia demokratických politických strán vo vtedajšom Nemecku uprednostnili vlastné politické ciele (ktoré by inak boli úplne legitímne) pred hlavným politickým zápasom o slobodu slobodnej spoločnosti. A toto je memento pre každú dobu a každú spoločnosť.
Winston Churchill mal trpkú skúsenosť z toho, ako vzostup a nebezpečenstvo nepriateľov slobody podcenili i v samotnej kolíske parlamentnej demokracie. „Konečne padlo rozhodnutie, prijaté v najhoršej možnej chvíli… a konečne sme začali obhajovať spravodlivú vec, i keď až vtedy, keď sme tak neprozreteľne premárnili všetky jej výhody. Lebo keď sa nebojuje za správnu vec vtedy, keď možno ľahko vyhrať bez krviprelievania, keď sa nebojuje ani vtedy, keď je víťazstvo isté a nemusí sa zaň zaplatiť príliš vysoká cena, môžete sa dočkať chvíle, keď budete musieť bojovať proti všetkej možnej presile s neistou nádejou na prežitie. Môže dokonca nastať i horší prípad. Možno, že budete musieť bojovať bez nádeje na víťazstvo, pretože je lepšie padnúť než žiť ako otrok…“ napísal Churchill pre chvíľu, keď Hitler napadol Poľsko. Keď si čoskoro pripomenieme hrdinský, ale tragický osud Slovenského národného povstania, tak majme na mysli toto varovanie. Nie ako fakt z dávnej minulosti, ale ako memento pre vodcov politických formácií, čo patria do tábora priateľov slobody. Historia magistra vitae. Tak sa z nej učme!