Z vedľajšej izby i cez zavreté dvere tlmene počujem, ako po sebe v nedeľnej televíznej diskusii politici a moderátor pália. Neviem kto tam dnes je, a ani neviem v akej je to televízii. Slová síce nerozoznávam, ale vnímam tú kadenciu a tón. Mám rád skutočnú politiku. Od detstva som sa o ňu zaujímal. Sledoval som ju, čítal som knihy, ktoré boli o nej a o jej nositeľoch. Sám som bol účastníkom veľkých politických zápasov. A i dnes viem oceniť dobrú politickú “hru”. Ale toto? Vlastne preto som radšej zašitý vo svojej pracovni. Toto nechcem počúvať. Lebo neverím, že takéto povrchné, neurotické a apriórne nepriateľské hašterenie môže priniesť spoločnosti, im samotným a ani poslucháčom čosi pekné. Alebo aspoň poučné. Účastníci sa o to ostatne ani neusilujú, Chcú uspieť pred okruhmi svojich voličov. Aby sa tešili, ako “prefackali” rivalov. Lenže takto sa nezrodia politické osobnosti. A ani úcta a radosť zo slobodného a demokratického usporiadania spoločnosti. Možno by bolo dobre, keby prevádzkovatelia televíznych staníc začali uvažovať o nejakej inteligentnejšej podobe politických diskusií. A vôbec najlepšie by bolo, keby o tom premýšľali hlavne samotní politici. Prospelo by to im, ale hlavne nám všetkým.