Nezabudnime na našu dejinnú skúsenosť z volieb v roku 1946! Československí komunisti v nich nesľubovali odstránenie demokratického režimu a zavedenie vlády jednej strany. Nesľubovali, že oba naše tradičné západoeurópske národy sa vo vtedy prebiehajúcich geopolitických zmenách ocitnú za železnou oponou a stratia spojenie s civilizačnou oblasťou, v ktorej sa utvorili. Komunisti vtedy nesľubovali teror a všetko, čo potom prišlo. Ostatne verím, že mnohí z nich to ani sami nechceli. Lenže logika veľkého politického zápasu je neúprosná. Demokratické strany by na to i dnes mali pamätať. A vyvodiť z tejto skúsenosti i praktické ponaučenia. Myslím si, že teraz sú najdôležitejšie tri. Po prvé, aby v najbližších voľbách neprepadol ani hlas demokratického voliča. Súčasné volebné pravidlá sú pre tento zámer veľmi nebezpečné, ale poskytujú možnosti, ako sa tomu vyhnúť (už sme si ich aj úspešne vyskúšali). A po druhé, je treba, aby tu bol demokratický volebný subjekt, najskôr volebná koalícia, ktorá obstojí vo voľbách tak, aby získala mandát zostaviť vládu. Pretože ten, kto zostavuje vládu, drží v rukách skutočné opraty moci. A z toho vyplýva i tretí bod: musí to byť človek, ktorý tie opraty vie používať. Niekto schopný vidieť aj to, čo sa deje v súčasnom svete. Skrátka, musí vedieť nielen vyhrať voľby, ale aj demokraticky vládnuť. Dvoch troch takých na Slovensku poznám. O mesiac sa volebné obdobie preklopí do druhej polovice a je najvyšší čas, začať na tom pracovať. Pretože tá dejinná skúsenosť nás tiež učí, že niekedy stačí prehrať jedny voľby, a potom sa to už nedá zastaviť.