Fanatizmus, fundamentalizmus a iracionálne fóbie

OLYMPUS DIGITAL CAMERAFanatizmus, fundamentalizmus a iracionálne fóbie označil počas svojej víkendovej cesty do Turecka pápež František za príčinu nedorozumenia a diskriminácie, ktoré šliapu po dôstojnosti všetkých ľudí. Ide o kľúčové otázky súčasného vzájomne prepleteného sveta, a ak ľudstvo na ne veľmi rýchlo nenájde poctivé odpovede, tak sa rúti do veľkej tragédie. Svätý otec sa pokúsil i o tieto odpovede. Mala by ňou byť solidarita ľudí, a to i ak veria v mnoho vecí inak a sú o svojej viere presvedčení. Pilierom tejto solidarity by mala byť úcta k ľudskému životu, sloboda vyznania a i života podľa neho, dôstojné podmienky života pre každého a i starostlivosť o životné prostredie.

Fanatizmus a fundamentalizmus vychádza z pozície ľudí, ktorí sa predstavujú ako „majitelia pravdy“. V mene tejto pozície sa cítia byť oprávnení vnútiť túto „pravdu“ i tým ľuďom, ktorí vidia veci inak. Ktorí veria v niečo iné. Svoje vážne posolstvo predniesol rímsky biskup v Turecku iste nie náhodou. To, čo sa v týchto mesiacoch deje hneď za východnými hranicami Turecka je hrozným svedectvom toho, kam až logika fanatizmu vedie.

Ale nemali by sme v pohodlí svojich relatívne ešte bezpečných domovov rozjímať len nad utrpením, ktoré svojim konaním spôsobujú fanatici Islamského štátu. Podľa mňa pápež nie je naivný a isto nepredpokladá, že svojim vystúpením zapôsobí na nich. Jeho slová sú určené každému.

I my si občas myslíme, že to, čomu veríme (a to zďaleka nielen v náboženskej oblasti), by mali prijať aj iní. A je to v poriadku, ak sa ich usilujeme o tom poctivo presvedčiť. Ale vo chvíli, keď využijeme (zneužijeme) nejaký mocenský nástroj, a to môže byť politický tlak, mediálna manipulácia, ekonomická závislosť, skrátka čokoľvek, čo bude tlačiť ľudí ku konaniu, ktoré sa dostane do rozporu s ich presvedčením, v tej chvíli sa zamotávame do osídiel nejakého fundamentalizmu. Ak pápež v Turecku hovoril o potrebe medzináboženského a medzikulturálneho dialógu, tak tým vysiela vážny signál predovšetkým tej časti sveta, ktorá sa aspoň pôvodom hlási ku západnému kresťanstvu. A isto i nám, kresťanským demokratom. Nesmieme podľahnúť pokušeniam byť „majiteľmi pravdy“! Našou politikou nesmie byť žiaden „Kulturkampf“, pretože to je cesta do nešťastia. Každý fundamentalizmus napokon vedie k bratovražednému násiliu, i keď podoby môže mať oveľa menej dramatické, ako je dnešná realita v Sýrii a v Iraku.

Naučiť sa žiť v multikultúrnom svete sa dnes stáva otázkou prežitia ľudstva. Už nejestvuje cesta späť. Tí, čo hovoria, že koncepty takéhoto spolužitia sa nepodarí vytvoriť, ba že už zlyhali, tí, čo bijú na poplach a žiadajú, aby sa politické usporiadanie vracalo k fundamentom, ktoré dnes nejestvujú, a myslia tým, aby sme sa zbavili ľudí, čo sú iní, tí vlastne už rysujú náčrt budúceho zničujúceho vnútorného konfliktu, ktorý sa nedá vyhrať. Svätý otec František predkladá lepšiu víziu – rovnaké práva a povinnosti pre každého, bez ohľadu či je kresťan, žid, moslim alebo čokoľvek a uznanie reality sveta, v ktorom spoločne žijú ľudia vo svojej rôznosti.

A pápež vo svojom realizme šiel ešte ďalej. Po stáročiach nedobrých skúseností, omylov a zlyhaní dnes vo Vatikáne už neradi hovoria o ozbrojených vojenských akciách. Ak však čelíme nesmiernej humanitárnej tragédii a do neba volajúcej agresivite, tak i rímsky biskup pripúšťa, aby sa v súlade s medzinárodným právom vykonali akcie, ktoré nespravodlivého útočníka zastavia. František však zároveň zdôrazňuje, že riešenie takéhoto problému nemožno ponechať výlučne „…vojenskej odpovedi. Potrebujeme mocné spoločné úsilie, založené na vzájomnej dôvere, ktorá umožní trvalý mier a dovolí, aby sa konečne začalo investovať nie do zbraní, ale do skutočného zápasu, ktorý je hodný človeka, totiž do boja proti hladu a chorobám, za udržateľný rozvoj a ochranu stvorenia a do odstraňovania mnohých foriem chudoby a marginalizácie, ktoré nechýbajú ani v modernom svete.“ (úvodné vystúpenie pápeža Františka v Ankare 28.novembra 2014)

Je to výrečný odkaz predovšetkým pre politiku, ktorá sa chce nechať inšpirovať kresťanským učením o človeku a o jeho spoločnosti. Teda pre to, čo u nás nazývame kresťanskou demokraciou. Nesmie podľahnúť pokušeniu byť len pre „svojich“. Nesmie sa usilovať vnútiť politickými nástrojmi svoje videnie tým, ktorí ho majú iné. To robia fanatici. Úlohou kresťanskej demokracie je zápas o takú podobu sveta, o ktorej hovoril Svätý otec. A v podstate ani nie preto, lebo to hovoril rímsky biskup, ale predovšetkým preto, lebo to zodpovedá duchu a nádeji, ktorú priniesol Ten, koho tu na zemi pápež má zastupovať. Iba taká politika zabráni tomu, aby sa ľudia len preto, lebo sú v tom či onom rôzni, v dnešnom stále previazanejšom svete nepozabíjali.