V zápasoch za Božiu vec v tomto svete mám dôveru v inštinkt, úsudok, a hlavne statočnosť Fera Mikloška. Je overená z časov, keď boli kresťania naozaj prenasledovaní. Ale i vtedy patril skôr k menšine tých, ktorí mali odvahu ísť do tohto zápasu priamo.
Lebo to bolo dlhé a ťažké obdobie a veľmi veľa kresťanov vtedy kľučkovalo. Aby boli za dobre aj s ateistickým štátom, a aj s Pánom Bohom. A vyhovárali sa, že takto môžu potichu robiť dobré veci. Ba poznal som nemálo ľudí, o kresťanskom povedomí ktorých nemám pochýb, čo sa napriek tomu dokonca rozhodli vstúpiť i do komunistickej strany. Väčšinou sa im núkalo lepšie miesto, či nejaká kariéra a svojim priateľom, čo sa nad ich rozhodnutím čudovali, zväčša potichu hovorili, že takto budú môcť lepšie pomáhať ľuďom. A niektorí dokonca (ešte tichšie) hovorili, že tak idú tú stranu zvnútra rozkladať. Dnes by sme módnym slovom mohli povedať, že ju idú vykostiť. Neodsudzujem ich, ten tlak i mámenie boli veľké. A nepochybne zo svojich pozícií mnohí naozaj pomáhali, ale pod tlakom existenčnej korupcie zostali vo svojich postojoch celkom neslobodní. Ale dnes je jasné, že komunistickú stranu ani za mak neoslabili, naopak, prispeli svojim dielom k tomu, že bola silnejšia a mohla sa vyhlasovať za masovú, lebo reprezentovala najširšie vrstvy nášho ľudu. Dokonca i tých, ktorí boli historicky odsúdení zaniknúť – teda veriacich.
A nemožno sa im až tak čudovať, lebo ako kresťania videli kolaborujúcu cirkevnú vrchnosť. Samozrejme bola to tá vrchnosť, ktorú ateistický štát umožnil ako vrchnosť existovať. Najskôr to boli tzv. mieroví kňazi, po roku 1968 hnutie Pacem in terris. Dobre si pamätám na tie nič nehovoriace pastierske listy ordinárov, ktoré nás mali udržiavať v zbožnej poslušnosti nie voči Bohu, ale voči režimu. Jeden z vysokých predstaviteľov tohto spolku prezradil môjmu otcovi, že keď raz boli na prijatí u prezidenta a generálneho tajomníka KSČ, tak mu oduševnene rozprávali, ako nám vlastne ide, štátu aj cirkvi, rovnako o dobré veci. A hovorili to tak servilne, že ich napokon celkom pobavene Husák zastavil a pripomenul im, že historicky a ideologicky sa nachádzajú na opačnej strane barikády. Ten, čo to prezradil, sa priznal, že vtedy sa aj on zahanbil. Večer pred sviečkovou manifestáciou sa v televízii prihovoril iný vysoký predstaviteľ Pacem in terris a apeloval na veriacich, aby šli radšej do kostolov na krížovú cestu a vystríhal ich pred tým, aby robili nepokoje.
Našťastie boli aj iní kresťania. Statoční. Takí, čo sa nenechali popliesť, aby robili v mene nejakých čiastkový spoločných dobrých vecí kompromisy s mocou, ktorá sa ani netajila tým, že chce kresťanstvo zlikvidovať ako také. Boli to muži a ženy, ktorí boli ochotní veľa obetovať. Mnohí zakúsili žalárovanie, existenčnú biedu, nátlak, ale vydržali. Kňazi, ktorých režim držal pod krkom s inštitútom tzv. štátneho súhlasu. Alebo v ilegálnych štruktúrach kňazi bez neho, spolu s laikmi. Samozrejme s rizikom, a neraz i s realitou kriminálu. Mimochodom tam to bola už vtedy synodálna cirkev. Títo priami a nekľučkujúci kresťania sa napokon zaslúžili o tú prirodzenú autoritu, ktorú mali kresťanské cirkvi na Slovensku po páde komunizmu prakticky v celej spoločnosti. Fero Mikloško bol jedným z najznámejších z nich. Preto jeho postoj voči návnade, ktorú pred kresťanov predhadzuje aj súčasná moc, sa opiera o skúsenosť, ktorú mnohí už nemajú, alebo na ňu zabudli, alebo na ňu dokonca zabudnúť aj chcú, pretože sami ani v minulosti odolať nedokázali.