Na Mikuláša v roku 1979, v čase hlbokej normalizácie, som po základnej vojenskej službe nastúpil na vcelku veľmi slobodomyseľné urbanistické pracovisko. Tradovala sa tam vtedy historka o tom, ako vedenie ROH, odborovej organizácie, ktorej členmi boli všetci pracovníci, koncom apríla zvolalo schôdzu a na nej zisťovalo, kto sa nezúčastní prvomájového sprievodu a prečo. Stačila i celkom absurdná výhovorka, nikto nezisťoval, či pravdivá a pracovník patril k “ospravedlneným”. “Ani ja neprídem,” prihlásila sa jedna nová kreslička. “A dôvod?” rutinne sa opýtal predseda odborovej organizácie. “Z presvedčenia,” odpovedala mladá žena. Celé zhromaždenie zdúpnelo. “Nereagujte, nereagujte!” bolo počuť ako tichý pokyn vedenia predsedovi ROH. Po krátkom tichu schôdza skončila.
Vždy si na túto scénku spomeniem, keď vidím, ako sa niekto usiluje pohnúť svojich spoluobčanov k tomu, aby našli guráž a vyrovnali sa s vnútornými rozpormi, ktoré napokon škodia hlavne im a oni to ani neprijmú, ani neprotirečia, ale hrajú “mŕtveho chrobáka”. Nereagujú. Ľudská prirodzenosť sa zmenou režimu nezmenila a stáva sa to i v demokratických podmienkach. Len témy bývajú iné.
Sedem mesiacov po tom, ako sa tá schôdza ROH uskutočnila, v čase, keď som tam prišiel ja, tam už tá kreslička nepracovala. Ale vraj jej nikto nič nepovedal, ani neurobil. Sama odišla. Asi znechutená. A moji “slobodomyseľní” kolegovia si z nej robili srandu, aká bola naivná. Drvivá väčšina z nich nebola v strane, v kanceláriách si v úzkom kruhu hovorili politické vtipy a dávali opatrne najavo, ako s režimom nesúhlasia. Ale na verejnej schôdzi sa v nich zrazu akoby prepol nejaký prepínač a ich odvaha z kancelárií sa premenila na trápne výhovorky a voči skutočnej statočnosti, na mlčanie.
Milí priatelia, prajem nám všetkým, a osobitne mojim politickým kolegom kresťanským demokratom Mikuláša, ktorý nám prinesie viac chrabrosti! I vtedy, a hlavne vtedy, keď potrebujeme skutočnú obnovu.