Mnohí moji priatelia, ktorých si vážim a mám ich rád, o sebe vyhlasujú, že sú pacifisti. V tom si ale nerozumieme. Lebo samozrejme, kto by sa tešil z toho, ak niekde zúri vojna? Lenže vojny sa v dejinách i v súčasnosti obvykle rozhoria bez ohľadu na to, či sa nám to nepáči alebo azda niekomu perverznému aj páči. Ale nie je ani trochu jedno, ako sa k nim postavíme, keď vypuknú a zúria! Je pohodlné, a podľa mňa aj alibistické, povedať, že som zásadne proti násiliu a akémukoľvek použitiu zbraní, a zároveň využívať výhody toho, že odstrašujúca sila armád, ktoré bránia potencionálnym agresorom, aby siahli aj na niečo z toho nášho, chráni náš pokojný život.
Ak mi môj priateľ, pacifista, povie, že Európa predlžuje vojnu na Ukrajine tým, že jej pri obrane pomáha peniazmi, zbraňami a muníciou, tak to by azda lepšie nepovedal ani kremeľský hovorca Peskov. To Američania kedysi predlžovali Hitlerovu vojnu, keď pomáhali Angličanom, a po prepadnutí Sovietskeho zväzu futrovali Rusov všetkým, čo potrebovali ku svojej obrane? Podľa pacifistu by zrejme aj druhá svetová vojna ani nemusela byť svetovou a mohla skončiť už koncom roku 1941. Nacisti by ovládli Európu a mohli by pokojne uskutočňovať svoje zvrátené rasové teórie. Nie, toto nemôže byť ani ľudsky, ani kresťansky správne. Život nie je selanka, často je aj bojom a nám by malo ísť hlavne o to, aby sme boli vnímaví na to, čo je v konkrétnej situácii spravodlivé a čo nie. A stáť na tej správnej strane. Nie nečinne sa prizerať, mudrovať a moralizovať.