Obrázkom z mája 2003 chcem pripomenúť, prečo je niekedy pre budúcnosť dôležité hovoriť aj s „druhou stranou“. Kde by sme dnes boli, keby referendum o vstupe do Európskej únie nebolo úspešné? Keby vtedy k nemu prišlo o necelé tri percentá voličov menej. Pozícia Slovenskej republiky by bola niekde medzi Bieloruskom a Srbskom. Do Viedne by sme potrebovali možno vízum a euro by sme si kupovali tak za päťdesiat korún. Samozrejme o žiadnych eurofondoch by sme ani nechyrovali. A vojna u našich východných susedov by nebola za ostro sledovanou hranicou Európskej únie a NATO, ale vedeli by sme, že sme možno ďalší na rane, ako azda Moldavsko. Vladimír Mečiar by nebol na tom obrázku, keby o tom nebol predtým s ním nikto hovoril. A to nebol ani trochu náš kamarát. Mnohí si pamätáme tie Dzurindove slová o krvavých paprčiach v parlamente štyri roky predtým. A Mečiar mu samozrejme nezostal nič dlžný. Keď však šlo o budúcnosť všetkého ľudu Slovenska, našli spôsob, ako o tom hovoriť. Vážim si to u oboch. Lebo to bolo tesné, a bez podpory z oboch strán našej spoločenskej barikády by vtedy nemohlo byť úspešné.
Pripomínam to preto, lebo na môj príspevok o tom, že potrebujeme nájsť spôsob, ako spolu hovoriť i s tými, čo sú politicky z „druhého brehu“ viacerí moji priatelia a čitatelia reagovali dvoma základnými námietkami. Po prvé, že si nevedia predstaviť, o čom by sme s tými ľuďmi hovorili a po druhé, že pekné predstavy o nejakom idylickom spoločenskom porozumení sú naivné.
Pripisujem téme, i týmto dvom námietkam zásadný význam. A začnem od druhej. Áno, predstava, že sa tu všetci dohodneme a budeme tu svorne nažívať „každý podľa svojich schopností a každému podľa jeho potrieb“ je naozaj naivná a všetky reči o takomto „porozumení v spoločnosti“ som vždy považoval nielen za naivné, ale za populistické. Lebo sa mnohým páčia, ale pravdou je, že v pluralistickej demokracii to predsa ani nechceme. Žiadna taká selanka tu nikdy nebude, a je to tak dobre, lebo len v zápase o lepšie predstavy správy verejných vecí sa dá niekam napredovať. Nijakú takú zatuchnutú jednomyseľnosť pre Slovensko som nikdy ani náznakom nenavrhoval, nepovažujem ju za reálnu, a ani po nej netúžim. Sme rôzni a to je dobre. Ale nemusíme si ísť vo všetkom po krku. Môžeme, a mali by sme sa učiť, ako s týmito rozdielnymi predstavami, hodnotovými svetmi, záujmami, ale aj hriechmi spolu žiť. Civilizovane žiť. Lebo tu nejde o nejakých desať politických lídrov, či tristo politikov, ale o milióny občanov, čo žijeme tu v našej vlasti. A našťastie zatiaľ iba od nás záleží, či si z nej urobíme kultivovaný domov pre všetkých, alebo peklo.
Na prvú námietku, teda o čom by sme sa mali s ľuďmi z „druhého brehu“ rozprávať, som vlastne odpovedal príkladom v úvode. Predovšetkým o všetkom, čo je životne dôležité pre budúcnosť nás všetkých. Viem, že by niekto mohol povedať, že vtedy, v roku 2003, to predsa len ešte šlo, lebo v tom čase jestvoval aký-taký konsenzus pokiaľ šlo o zahranično-politickú orientáciu Slovenska aj medzi vládou a opozíciou. Teraz sa už na niečo také celkom spoliehať nedá. Lenže to je, priatelia, o dôvod viac, aby sme sa o tom začali niekde pokojne rozprávať. Lebo vtedy, pred dvadsiatimi troma rokmi, išlo o prestížne miesto Slovenska na geopolitickej mape a o prosperitu. Teraz však už môže ísť o život.
Potrebujeme sa znovu naučiť medzi sebou sa v spoločnosti rozprávať. Hovorím to ako kresťanský demokrat, lebo si myslím, že nám, kresťanom, sa patrí pripomínať nielen sebe, ale i spoločnosti tú ťažkú Ježišovu výzvu o láske k blížnemu: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6,27n) Je to celkom iný radikalizmus, než ten, s ktorým sa stretávame dnes a denne v súčasnej politike. Je to radikalizmus vo svojej podstate oveľa múdrejší, a to i pre praktický život, lebo iba ním sa dajú zvládnuť tie najnebezpečnejšie konflikty, ktoré sa inak neskončia nikdy. A začať sa dá len a len dialógom.