Pred dvoma rokmi som svoj príspevok v deň, keď Rusi vpadli do Ukrajiny zakončil týmito slovami: “Zo strednodobého hľadiska ruské tanky na území cudzieho štátu, proti vôli jeho ľudu a i jeho vlády, bez podpory kohokoľvek na svete, to nebude pohodlný ´dočasný pobyt vojsk´. To bude ich druhý Afganistan. Vo vojenských operáciách, v ktorých budú mať ruské ozbrojené sily početnú a asi aj technologickú prevahu, azda môžu načas uspieť. Proti nim však stojí odhodlanosť obetí, ktorých odpor nezlomia. Proti nim stojí solidarita celého slobodného sveta. Túto vojnu Putin nemôže vyhrať.”
Myslím si, že to stále platí. Aj keď solidarita slobodného sveta má občas tu a tam aj svoje slabšie stránky, a tam, kde ich má, vďaka nezodpovedným ľuďom, ktorí to spôsobujú, oslabuje aj svoju slobodu, predsa slobodný svet pri Ukrajine už dva roky stojí. Nikto asi nečakal, že tento hrdinský ľud unesie prvý úder veľmoci a dokáže sa tak úspešne brániť vo vyčerpávajúcej, krvavej pozičnej vojne. Koľko však muselo túto imperiálnu, ruskú avantúru za tie dva roky zaplatiť životom! V mene týchto obetí bude raz potrebné sadnúť si za rokovacie stoly a nahradiť bojové polia diplomatickým zápasom. Ten bude tiež dlhý a neľútostný, ale nebudú pri ňom zomierať ľudia. Kiež to bude možné čo najskôr! V každom prípade budúce generácie Ukrajincov budú spievať piesne o hrdinstve svojich otcov a dedov. A budúce generácie Rusov sa budú za toto svoje krvavé dedičstvo hanbiť.