Nedávno som bol na jednej kádeháckej akcii. Hovoril som o svojej predstave obnovy hnutia. Malo by byť demokratické, kresťanské, ale nie konfesionálne, teda otvorené, založené na členstve, spojené programom, európske… A tak som pokračoval ešte niekoľko minút. Prítomní sústredene počúvali, a potom sa rozprúdila živá diskusia. V jej závere sa prihlásil miestny funkcionár a povedal: „Pekne ste to povedali, mne sa táto vaša predstava aj páči, ale veď my sme takí!“ Nuž, priatelia, toto je tá naša funkcionárska ilúzia, ktorá nás uzaviera do stále sa zmenšujúceho košiara. Tí voliči, čo by radi volili solídnu kresťansko-demokratickú stranu, ktorá ale rozumie dnešnému svetu, a je naozaj otvorená, tí to vidia inak. Nevdojak som si spomenul na knižku o pápežovi Jánovi XXIII. Angelo Roncalli, keď sa už skoro ako osemdesiatročný v roku 1958 stal pápežom uvažoval so svojim štátnym sekretárom nad tým, v akej kondícii je stádo, ktorého sa stal najvyšším pastierom. „Cirkev robí, čo môže,“ bránil ju sekretár. Pápež Ján však reagoval: „Naozaj to robí? Stačí ešte na svoju úlohu, dnes, v tom celkom zmenenom svete?…U nás je ešte všetko po starom, všetko je zabehané, akoby sa bol zastavil čas, akoby sa nič nezmenilo…Vzduch, ktorý dýchame je spotrebovaný a je na zadusenie. Je načase otvoriť okná…“ A pápež sa rozhodol zvolať úžasný všeobecný koncil, ktorý už šesťdesiat rokov prináša obnovu. Vízia synodálnej Cirkvi súčasného Svätého Otca Františka v tom pokračuje a do obnovy angažuje každého pokrsteného. Je to inšpirujúci príklad i pre našu činnosť v demokratickej politike. Ani my by sme sa nemali utešovať ilúziou, že robíme, čo môžeme. Na konci onoho rozhovoru so štátnym tajomníkom povedal pápež Ján vetu, ktorú by sme si mali dobre zapamätať: „Nemôžeme obnoviť svet, ak sa sami neobnovíme.“
Ivan Šimko: Hovory o kresťanskej demokracii – 6. Najskôr sa musíme zbaviť ilúzie … (youtube.com)