Nedávno, keď som písal o tom, že demokratické strany by mali hľadať cestu k sebe, som v súvislosti so stranou Za ľudí použil aj výraz “politické dedičstvo Andreja Kisku”. V komentároch pod mojim statusom sa vtedy objavila otázka na to, čo to jeho dedičstvo vôbec je? Považujem to za dôležité. Zazlievam síce bývalému prezidentovi, že vzbudil očakávania, založil stranu a potom ju nechal tak. Rozumiem síce tomu, ale myslím si, že i tu platí to biblické “Kto položil ruku na pluh, naspäť nech sa neobzerá.” Ale o tom to dedičstvo nie je. V slovenskej politike (a predtým i v československej) nenájdeme veľa odvahy. Silných rečí, to áno. Aj gestá, ba aj používanie represie voči súperom. Hlavne, keď sú na lopatkách. Toho sú naše moderné politické dejiny plné. Keď sa však títo hrdinovia silných slov dostali pod skutočný tlak, tak prakticky skoro vždy ustúpili. Kapitulačná politika má u nás hlbokú tradíciu. A práve preto je podľa mňa cenné, že počas existencie samostatnej Slovenskej republiky sme zažili pozoruhodné dva príklady mužov, ktorí sa ani najväčšiemu tlaku nepoddali. Boli to Michal Kováč a Andrej Kiska. Vážim si ich za to, a myslím si, že by bola veľká škoda, keby sa toto dedičstvo vytratilo.