V tieto dni si pripomíname výročie skončenia Druhej svetovej vojny. Teraz však nielen ako čosi, čo sa odohralo dávno, ale ako históriu, z ktorej by sme sa mali vedieť poučiť pre dnešok. Lebo i dnes je svet vojne. Ako sa vôbec dá veľká vojna skončiť?
Ono to spätne zdanlivo vyzerá jednoducho: spojenci rozdrvili nacistickú ríšu a nastal mier. Ale jedna vec je ukončiť vojenské operácie, a úplne iná je nastoliť ozajstný mier. Niekdajší francúzsky premiér Georges Clemenceau, ešte z dôb konca tej prvej veľkej vojny, svojho času povedal, že dosiahnuť mier je ťažšie ako viesť vojnu. Mal na mysli to hlboko zakorenené nepriateľstvo, ktoré do národov vnesie politika, ak sa rozhodne dosahovať svoje ciele násilím. Vojnu je ľahko začať. Clemenceau, nazývaný tigrom francúzskej politiky, to vystihol presne, lebo usporiadanie, ktoré priniesli mierové zmluvy po Prvej svetovej vojne toto nepriateľstvo medzi európskymi národmi ešte prehĺbilo. A viedlo k tej druhej. A práve po nej sa už víťazi poučili. Aspoň časť z nich. Z tejto dejinnej lekcie vzišlo historické zmierenie medzi Francúzmi a Nemcami a mnoho praktických štruktúr, z ktorých sa postupne až do našich dní vyvinula Európska únia. Vyše osemdesiat rokov mierového spolužitia európskych národov, čo ju vytvorili. Takéto dlhé obdobie skutočného mieru v ich dejinách azda ani nebolo.
Bohužiaľ ešte nie sme vo fáze, keď by sa končili dve nebezpečné a destabilizujúce vojny súčasného sveta. Ani na Ukrajine, a ani na Blízkom východe. Bude treba veľa múdrosti a aj odvahy k zmierovaniu. Aby sa raz v národoch, do ktorých tí, čo svojou voľbou pre násilie zasiali vzájomnú nenávisť, našli noví, duchom väčší vodcovia, ktorí sa prestanú spoliehať na zabíjanie a začnú viesť svoje národy k tomu, aby začali hľadať podobu skutočného mieru, v akom by si priali žiť. Kiež sa nájdu štátnici, ktorých tá spomienka na mier po druhej veľkej vojne v tom bude inšpirovať!