Marcový snem KDH schválil vo svojom uznesení aj návrh, podľa ktorého sa má do roka uskutočniť ideová konferencia hnutia. Z dlhodobého hľadiska by to mohla byť príležitosť oveľa významnejšia, než bolo rozhodnutie, ktoré získalo najväčšiu (a jedinú) pozornosť médií o tom, že KDH vylúčilo po voľbách účasť vo vláde so stranami súčasnej vládnej koalície. Lebo rozhodnutie o tom, s kým teraz nie, sa týka len bezprostrednej súčasnosti. Ale ideová konferencia je príležitosť, aby sa KDH zadefinovalo oveľa hlbšie a strategicky pevnejšie na oveľa dlhšie obdobie súčasných časov. A aby dalo jasne najavo, akú úlohu by mohlo, malo a chcelo v slovenskej politike plniť v nadchádzajúcich desaťročiach.
Podľa mňa by sa malo zbaviť tej ideologickej nálepky primitívneho konzervativizmu, ktorú nám podsúvajú politické sily, čo vsadili na spomienkový optimizmus dôb minulých. Je pozoruhodné, že mentálne bývalí komunisti a mentálne bývalí ľudáci vytvorili ideologickú alianciu, ktorá je hrozbou pre slobodné, pluralitné usporiadanie spoločnosti. Zároveň však by sa KDH nemalo dať vtiahnuť ani pod vplyv postliberálnej ideológie, ktorá si necení právo na nesúhlas, nie je ochotná akceptovať hodnotu ideovej rozmanitosti, ani potrebu skutočného dialógu v spoločnosti, a ktorá síce rešpektuje náboženskú slobodu, ale iba potiaľ, pokiaľ sa nedotýka jej viery v to, čo nazýva pokrokom. KDH by sa ideovo malo sformovať ako tretia sila medzi týmito dvoma protichodnými ideológiami.
Blahej pamäti pápež František často veľmi dôrazne hovoril o tom, ako potrebujeme idey, ktoré prinášajú ideály hodné sledovania, ale ako nebezpečne tieto idey dokážu spútať a deformovať všakovaké ideológie. Súčasný pápež Lev v tom pokračuje. „Nasledovať ideál však neznamená uctievať ideológiu… Každá ideológia pokrivuje idey a ujarmuje ľudí v záujme vlastnej agendy, potláča ich vlastné úsilie, ich túžbu po slobode,“ povedal Lev XIV. na stretnutí s europoslancami Európskej ľudovej strany minulý mesiac. KDH by sa malo zbaviť akejkoľvek ideologickej nálepky a prihlásiť sa k tomu pôvodnému zápasu o ľudskú slobodu, z ktorého sa toto pozoruhodné hnutie sformovalo oveľa skôr, než vzniklo oficiálne ako politický subjekt.
V tomto oslobodzovacom zápase sa predsa táto tradícia ľudí, čo bojovali za slobodu v komunistickom režime nemôže stať ideologickým spojencom tých, čo si z neslobodných období našej histórie berú inšpiráciu! Ale nemôže sa stať ani ideologickým spojencom postliberálnych progresivistov, ktorí, ako veľmi trefne píšu N.T.Wright a Michael E. Bird, „by sa mali naučiť, že dedinu (politické práva a slobody) nezachránime pred barbarmi (nevzdelanými veriacimi, alebo vidiečanmi, ktorí nie sú pokrokoví) tým, že ju vypálime. Ťaženia za obmedzovanie slobody slova, združovania, svedomia a vyznania, zdôvodnené tým, aby sa zabránilo ich využívanie niektorými opovrhnutia hodnými jednotlivcami, nemôže dopadnúť dobre.“ KDH by si tu malo udržať svoj ideál slobodnej spoločnosti pre všetkých. I pre tých, s ktorými máme na mnoho vecí celkom odlišné predstavy. S týmto ideálom vzniklo a dokázalo spolupracovať s každým, s kým si v tomto jednom, politicky a ideovo zásadne dôležitom porozumelo. A malo by to byť aj súčasťou našej kresťanskej DNA, lebo slobodnú vôľu človeka, rešpektuje aj Ten, čo s ňou človeka stvoril. Preto by sme si ju mali vážiť aj my.
Ak by sme sa na ideovej konferencii dokázali v KDH zhodnúť na tom, že táto idea je základom našej politickej činnosti, tak z nej potom už bude jasné, že s kým, a hlavne ako, a pokiaľ, budeme schopní spolupracovať nielen po parlamentných voľbách v roku 2027, ale vždy.