Keď pred niekoľkými týždňami začali francúzski stredoškoláci demonštrovať, pýtali sa redaktori televízie náhodných účastníkov na to, prečo sa namiesto učenia rozhodli ísť do ulíc. S istým pobavením som si vtedy vypočul jedno dievča, ktoré so zanietením hovorilo, že je tam z dvoch dôvodov: po prvé kvôli katastrofálnym podmienkam vo francúzskych školách (čo by za tie podmienky dali deti niekde v Afrike!) a po druhé je tam vraj preto, aby nebola v budúcich prezidentských voľbách zvolená radikálna kandidátka Marine Le Penová. Nuž, dievča to iste myslelo dobre, ale jej zmysel pre logické myslenie by veľmi potreboval, keby radšej chodila do školy.
Spúšť, do ktorej tie protesty prerástli uplynulý víkend, mi pripomenula geniálnu knižku španielskeho filozofa a spisovateľa José Ortegu y Gasseta s príznačným titulom „Vzbura davov“. Pred skoro sto rokmi v nej opisuje, ako i demokratické spoločnosti zachvátilo niečo, čo nazval zmyselným duševným stavom davov: „Zaujíma ich iba ich blahobyt. Bez toho, aby sa starali o príčiny tohto blahobytu. Pretože vo výhodách civilizácie nedokážu vidieť zázračný vynález a konštrukciu, ktorú možno uchrániť iba veľkým úsilím a opatrnosťou. Domnievajú sa, že ich úlohou je tieto výhody iba dôsledne vyžadovať, ako by to boli vrodené práva. V búrkach z biedy volajú davy o chlieb, a ako prostriedok užívajú ničenie pekární…“ Ortega to uvádza ako symbol správania sa davov v jeho dobe voči civilizácii, ktorá ich živila. O tri roky po tom, ako vyšla jeho knižka, sa dostal k moci v Nemecku Hitler.
Chápem hlavne mladých ľudí, že ak sa im niečo nepáči, tak to chcú dať najavo. A riadne nahlas, aby to bolo počuť. Na sklonku autoritatívneho režimu to ani inak nebolo možné. Lenže vždy je to skratka, ktorá sama o sebe neprivodí novú a lepšiu spoločenskú skutočnosť. V slobodnom režime môže každý k tomu, aby bol náš svet lepším, prispieť len štandardným angažovaním sa v politickom živote krajiny. Nestačí iba raz za štyri roky prísť k voľbám. Od koho, ak nie od nás samých závisí, aké máme vo voľbách alternatívy? Keď sa nebudú občania ktoréhokoľvek slobodného štátu starať o to, aby mali inteligentné, odborne a politicky vyspelé a vnútorne demokratické politické strany, ak nimi budú pohŕdať namiesto toho, aby sa usilovali i vlastnou prácou ich formovať, tak sa dopredu nepohneme. Protestné zhromaždenia túto prácu nahradiť nemôžu. Je to náročné, trvá to neraz aj dlhý čas, a je pri tom potrebné sa veľa učiť. Každá iná cesta však vedie k anarchii, rozvratu, a napokon s veľkou pravdepodobnosťou vydláždi cestu k vláde silnej ruky. Nepodceňujme to!