Nepochybne najdôležitejšou politickou udalosťou roku 2016 na Slovensku, o ktorej vieme, že nastane, budú marcové parlamentné voľby. V nich naozaj rozhodneme o tom, aká bude naša spoločnosť v najbližších rokoch. A rozhodneme bez ohľadu na to, ako sa k nim postavíme. Pretože aj tí, čo voliť nepôjdu, sa budú týmto svojim postojom podieľať na tom, aké Slovensko bude. Som presvedčený, že možnosť voľby je základom, na ktorom stojí slobodná spoločnosť, a to aj vtedy, ak azda nenachádzame takú politickú stranu, či takého kandidáta, ktorú, alebo ktorého by sme považovali za ideálneho. Nežijeme totiž v ideálnom svete, a ani nikto za nás nie je dokonalý.
Voliť preto bez akéhokoľvek zaváhania pôjdem, a som rád, že si môžem vyberať. Mnohí si pamätáme, že to tak do roku 1989 nebolo. A z ponuky, ktorá isto nie je dokonalá, si nemám problém vybrať. Budem voliť Kresťanskodemokratické hnutie. Nie preto, lebo som bol pri jeho vzniku a desať rokov som bol v jeho vedení. Ani nie preto, lebo som sa po zápasoch o slobodný režim, ktoré ma zaviedli do iných strán, napokon pred šiestimi rokmi do KDH vrátil, a dnes som zasa jeho členom. Ba nie ani preto, lebo by som nevidel chyby a nedokonalosti minulej i súčasnej politiky tohto hnutia. Moje rozhodnutie voliť KDH nevyplýva ani z môjho vzťahu voči konkrétnym osobám, a dokonca ani z toho, čo je napísané v jeho volebnom programe. Svoj hlas Kresťanskodemokratickému hnutiu dám preto, lebo je v dlhodobom horizonte jediným slovenským politickým subjektom, ktorý má potenciál sa stať reálnou spoločenskou alternatívou dominujúcej vládnej moci Smeru.
Nepatrím k ľuďom, ktorí démonizujú Róberta Fica. Podľa mňa démonizácia je primitívny politický nástroj, ktorý je efektívny iba krátkodobo a nezodpovedá pravde. Oveľa lepšie je s chladnou mysľou analyzovať príčiny Ficovho nepochybného politického úspechu, vidieť čo vybudoval, aké perspektívy jeho strana a jeho vláda ponúka Slovensku a rozpoznávať skutočné riziká jeho moci. Ficovi sa podarilo vyviesť ľudí, čo pred rokom 1989 patrili k nomenklatúre komunistického režimu z defenzívy, kam ich uvrhla zamatová revolúcia a dať im nádej, že sa uplatnia i v slobodnom režime. Majstrovsky z nich vytvoril politicko-ekonomické bratstvo, ktoré vytvorilo svoj vlastný „postkomunistický“ životný štýl. Toto „Bratstvo Smeru“ oslovuje dnes už aj mnohých ľudí, ktorí s komunistickým režimom nemali nič spoločné, ale fascinuje ich svojim obsahom. Mnohí z týchto ľudí majú iste voči samotnému Róbertovi Ficovi, ba asi aj voči Smeru ako politickej strane, rozličné výhrady. Možno i vážne výhrady. Ale budú Fica voliť, pretože pre nich predstavuje záruku ich štýlu života. Je garantom bratstva, ktoré je základňou mocenskej a ekonomickej štruktúry súčasného Slovenska. Zatiaľ, a to zdôrazňujem, v slobodných a demokratických podmienkach. Fico nie je diktátor, nie je ešte dokonca ani autoritatívny vládca, tak ako ich dnes vidíme kade tade na východ, na juh, či na sever od nás. V zásade dodržiava demokratické pravidlá hry. Skutočným rizikom však je, že voči tomuto ekonomicko-politickému „Bratstvu Smeru“ na súčasnom Slovensku nejestvuje ozajstná alternatíva nejakého iného usporiadania. Nejestvuje iné „bratstvo“, ktoré by garantovalo iný životný štýl. Založený na inom základe, ako Ficov materialistický postkomunistický spoločenský syndikát. A preto sa moc Smeru stáva tak dominujúcou, až je i v demokratických podmienkach takmer absolútnou. A vieme, že moc korumpuje, a ako starý, známy Brit zdôrazňuje, absolútna to robí absolútne.
Pre Slovensko je preto životne dôležité budovať spoločenské štruktúry i na inom, než postkomunistickom základe. A nie sme pritom na zelenej lúke. Deje sa to už dvadsaťpäť rokov, a v štruktúrach, ktoré vzdorovali komunizmu, hlavne v tajnej cirkvi, sa to dialo i skôr. Ale nepodarilo sa to zatiaľ dostatočne stabilne politicky zastrešiť. Pozoruhodným pokusom boli dve vlády po roku 1998, ktorých základom bolo spojenectvo SDKÚ a KDH. Deštrukciou SDKÚ sa však toto politické zastrešenie z našej vlasti vytratilo a uvoľnilo priestor postkomunistickému „Bratstvu Smeru“.
Analýze toho, čo vytvorilo zo straníckych rivalov SDKÚ a KDH spojencov, tak povediac takmer proti vôli ich politických vedení, čo im prepožičiavalo silu pretvárať spoločnosť, a čo napokon viedlo k rozkladu SDKÚ, je ešte potrebné venovať náležitú pozornosť. V tejto úvahe chcem len vysloviť svoje politické presvedčenie, že tým tmelom, ale i kameňom úrazu bolo to, čo nazývame všeobecným názvom „kresťanská demokracia“. Pretože ak som v úvode hovoril o potenciáli vytvoriť inú, než materialistickú spoločenskú alternatívu, tak nositeľom tohto potenciálu v podmienkach Slovenska je kresťanská demokracia. Vo chvíli, keď sa SDKÚ začalo od kresťanskej demokracie vzďaľovať, začala sa rozkladať. Viem o tom svoje.
Utvoriť spoločenskú alternatívu voči tomu, čo vybudoval, a čomu mocnou rukou vládne Smer, bez kresťanskej demokracie sa na Slovensku nedá. Márne sa o to usilujú politické družiny zopár ambicióznych jednotlivcov. Jediné, čo sa im môže podariť je, že vzbudia očakávania, ktoré potom i tak nebudú môcť naplniť. Niektorí sa dostanú do parlamentu, možno ich Fico priberie aj do vlády, ale nedonesú Slovensku nič, a čo je horšie, nebudú predstavovať reálnu alternatívu voči postkomunistickému materialistickému bratstvu, ktoré tu dominuje.
Politicky zastrešiť spoločenské štruktúry na inom základe možno len vytvorením nového politického spojenectva, v ktorom nemôže chýbať kresťanská demokracia. A keďže jediným nositeľom kresťanskej demokracie na Slovensku je dnes KDH, nesie toto hnutie obrovskú politickú zodpovednosť, a bude dobre, keď ho pri tom v čo najširšom rozsahu podporíme!
Ale treba pritom zdôrazniť, že kresťanská demokracia spôsobilá politicky zastrešiť alternatívne spoločenské štruktúry nesmie byť ani bunkrom pre nejakých „svojich vyvolených“ ani múzeom ochraňujúcim svet, ktorý už patrí minulosti. Otvorená kresťanská demokracia potrebuje i liberálnejší politický záber, tak ako sme kedysi v roku 2000 koncipovali základný program SDKÚ. Dnes sme však už i od toho oveľa ďalej. Sme účastníkmi kríz európskej politiky, nepokojného sveta, ukazuje sa, že ekonomický koncept postkomunistickej transformácie spoločnosti už nepostačuje, zmocnili sa ho oligarchovia, ktorí sú z veľkej časti súčasťou vládnuceho bratstva. Moderná a otvorená kresťanská demokracia, ak má naozaj vytvoriť inú spoločenskú alternatívu, musí predovšetkým ponúknuť nový ekonomicko-sociálny koncept. Založený na dvoch základných ideách. Po prvé, že politická moc má chrániť slabých, pretože silní sa ochránia aj sami. A po druhé, že ten, kto je aktívny, kto sa usiluje, musí vidieť, že sa to napokon odzrkadlí aj na jeho spoločenskom postavení a v jeho živote.
Politicky zastrešiť inú spoločenskú alternatívu, ako súčasné „Bratstvo Smeru“, však znamená, že nemožno ani len koketovať s myšlienkou, že ak voľby prinesú takú možnosť, tak sa načas staneme jeho malou súčasťou. Že sa ulakomíme na akési odrobinky zo stola súčasných bohatých a mocných. Ak má na Slovensku aj po marcových voľbách jestvovať reálna nádej, že sa voči materialistickej vládnucej štruktúre vybuduje a vytvorí čosi, čo sa jej naozaj bude môcť postaviť, a ak základom tejto nádeje má byť jediný súčasný nositeľ kresťanskej demokracie, tak KDH nesmie ísť do vlády so Smerom. S výnimkou vojny, alebo celonárodnej krízy, ktorá by vyžadovala širokú koalíciu všetkých.
Dám Kresťanskodemokratickému hnutiu svoj hlas, lebo som presvedčený, že potenciál byť kresťanskou demokraciou otvorenou súčasnému svetu, má. Aby sa tento potenciál naplnil, bude potrebné vykonať ešte veľmi veľa práce. Ale bude to práca, ktorá bude mať zmysel. Práca, ktorá prinesie ľuďom na Slovensku nádej.