Vystúpenie na úvodnom pracovnom stretnutí k prácam na projekte “Budúcnosť kresťansko-demokratickej politiky”

logo KREDITProjekt by sa mal zaoberať jednak tým, ako by sa kresťania mali angažovať v politike, ale zároveň i tým, v čom by sa rozhodne mali angažovať.

KREDIT vypracoval v septembri 2012 materiál „Výzvy dnešného sveta“, ktorý bol analýzou politických trendov tak, ako sme ich videli pred začiatkom prác na dlhodobom programe KDH. Materiál sme rozčlenili na tri základné časti, z ktorých prvá obsahovala globálne trendy, druhá veľké politické trendy, ktoré priamo zasahujú aj Slovensko a tretia sa pokúsila rozkresliť špecificky slovenské politické trendy. Aj keď sme to robili pred štyrmi rokmi, práve tieto roky preukázali, že sme hlavné vývojové tendencie vystihli pomerne dobre, a i v tomto projekte na túto našu prácu môžeme nadviazať.

Je prirodzené, že každá politická strana sa potrebuje predovšetkým sústrediť na ten zápas, ktorý vnímajú voliči ako rozhodujúci v najbližších voľbách. Je to taktická nevyhnutnosť, pretože ak tu politický subjekt neuspeje, tak môže mať najskvelejšiu stratégiu, ibaže nebude mať silu a príležitosť ju presadzovať.

To sa presne stalo Kresťanskodemokratickému hnutiu. Prijalo dlhodobý program (aký, taký, podľa nás úzkostlivý, ale hodnotený dobre), avšak zanedbalo taktiku.

Preto KREDIT po voľbách prijal v máji tohto roku Memorandum k obnove KDH a následne v júni jeho skrátenú verziu, ktorú sme nazvali Akčný program obnovy KDH. V oboch týchto dokumentoch KREDIT konštatuje, že kresťanská demokracia potrebuje zmenu svojej politiky, teda zmenu svojho taktického prístupu, aby z nej bolo vidno i strategickú zmenu postoja, a to predovšetkým takú, aby bolo jasné, že stojí na strane ľudu. Myslím si, že programový dokument Nový november, ktorý prijal mimoriadny snem KDH minulú sobotu, sa pustil týmto smerom, a je dobrým taktickým podkladom pre činnosť kresťanských demokratov tak, aby uspeli v najbližších parlamentných voľbách.

Ibaže taktický úspech bez pevnej stratégie nestačí. História slovenskej politiky od roku 1989 pozná množstvo takticky úspešných subjektov, ktoré zažiarili v jedných, alebo dvoch voľbách, a potom zhasli. Dnes si na ne už takmer nikto nespomína. A pre našu vlasť v podstate nič neurobili. V zásade im stačil volebný úspech ako výťah k naplneniu malých záujmov tých, ktorí takúto politiku koncipovali.

Preto je dôležité hľadať odpovede aj na veľké výzvy. Strategické odpovede. Jednak preto, aby sme sa „vyhrabali“ z malých, čisto provinčných pomerov, jednak preto, aby tu jestvovala politická sila, ktorá bude schopná pôsobiť dlhodobo, a tak meniť tvár krajiny, a napokon i preto, aby sme sa i my našli v dramatických zmenách, ktoré prebiehajú v dnešnom svete, a ktorých, či sa nám to páči, alebo nepáči, sme súčasťou. Je rozdiel, či ich budeme prijímať ako rany osudu, alebo či sa pokúsime v nich hľadať to, čo je z hľadiska našich potrieb a presvedčenia najlepšie. A to je stratégia.

Pozornosť strategickým témam má i veľký taktický význam. Strana, ktorá sa nimi nezaoberá, môže pritiahnuť hlasy, môže sa dostať do parlamentu, ale nikto ju nebude vnímať ako štátotvornú.

Náš projekt bude hľadať práve takéto strategické témy a odpovede na ne. Nejde nám teda prednostne o to, ako zaujať slovenského voliča, aby nám o tri a pol roka, alebo možno aj skôr, hodil lístok. To je úloha súčasného vedenia KDH a držíme jej v tom palce. Nám ide o to, aby sme hľadali odpovede na otázky ako a v čom by sa mali kresťania, ktorí sa usilujú o lepší svet, angažovať.

Preto by ale bolo dobre, keby súčasné vedenie zrejme ešte stále jedinej kresťansko-demokratickej strany, tomuto venovalo pozornosť, pretože taktika, ktorá by nemala strategické smerovanie, môže síce priniesť krátkodobý politický úspech, ale nevytvorí silu na pretváranie sveta. Ani Slovenska.

Súčasný svet v prežíva veľkú drámu, v ktorej hrajú rozhodujúcu úlohu tri globálne ohrozenia. Prvým je frontálny útok na samotné základy usporiadania slobodnej spoločnosti. Druhým sú dôsledky protichodného demografického vývoja. A tretím je hazardovanie s prostredím, v ktorom človek žije.

Pokiaľ ide o útok na usporiadanie slobodnej spoločnosti, nemám na mysli politiku, ktorá chce zmeniť svetový poriadok, aký sa vytvoril po druhej svetovej vojne a čiastočne sa zmenil po páde Železnej opony. Je samozrejmé, že každé usporiadanie, ktoré vzíde zo zmien silokriviek vo svete, podlieha ďalším zmenám, už len preto, lebo sa menia práve tie silokrivky, čo predchádzajúce usporiadanie vytvorili. V súčasnosti sme však účastníkmi dejov, ktoré smerujú proti samotnej podstate slobodnej otvorenej spoločnosti. Ideál takejto spoločnosti je starý tisíce rokov, zrodil sa z ľudskej túžby po slobode a konkrétne politické formy nadobúdal už v antickom Grécku. Ale už i tam, a po celé známe dejiny, narážal na nepriateľov takéhoto usporiadania. Aj pápež František pri preberaní ceny Karola Veľkého 6.5.2016 varuje pred dôsledkami uzavierania sa, a to nielen pred ľuďmi, ktorí sem s nádejou a túžbou po pokoji a slobode prichádzajú, ale aj uzavierania sa pred ideami, skrátka varuje pred tým, aby sme z akýchkoľvek sebeckých dôvodovo obetovali ideál ľudskej slobody. Dva roky pred tým v Štrasburgu poslancov Európskeho parlamentu (23.11.2014) vyzýval na to, aby chránili a uchovali demokraciu ako politickú štruktúru otvorenej spoločnosti.

Ohrozenie otvorenej spoločnosti je veľká téma, ktorej sa kresťanskí demokrati nesmú vyhnúť. Musíme sa zamyslieť nad formami, príčinami, možnými dôsledkami a možnosťami, ako na súdobý útok na ňu odpovedať.

Otvorená spoločnosť bola tŕňom v oku jej nepriateľov odkedy sa jej prvé politické formy objavili. To, čím je príťažlivou, čo je jej najväčšou pridanou hodnotou, ju zároveň robí aj zraniteľnou. Posledné desaťročia vznikol dojem, že sa už stáva tak dominantnou a jej politická forma tak pevnou, že jej protivníci, zdanlivo zohrávali už len rolu nie príliš významnej spätnej väzby, akú napokon aj slobodná spoločnosť nielen toleruje, ale v podstate potrebuje.

Zrazu sa však stávajú silní. A to tak, že im zažité štruktúry otvorenej spoločnosti v stále väčšej miere ustupujú a voliči stále výraznejšie odovzdávajú svoje mandáty politickým hnutiam a osobnostiam, ktorí prichádzajú s programom uzavierania spoločnosti.

Základné príčiny tohto vývoja sú, podľa môjho názoru, dve. Jednou z nich je obrovská eskalácia nerovností v životných podmienkach ľudí. A to tak vo vnútroštátnom meradle v krajinách, ktoré môžeme považovať za slobodné a otvorené, ako aj v globálnom svetovom porovnaní. Stále menej ľudí vládne stále väčším rozsahom bohatstva. Čoraz viac ľudí je i vo vyspelých krajinách konfrontovaných so skutočnosťou, že základné hodnoty liberálnodemokratického štátu neplatia pre každého rovnako. A nečudo, že im potom prestávajú veriť. Vnímajú ich ako nespravodlivé. Toto je zásadná téma, ktorej musíme venovať pozornosť.

Druhou príčinou útoku na otvorenú spoločnosť je, podľa mňa, rastúca radikalizácia a vplyv islamského sveta. Tu si tiež nevystačíme kritikou tej-ktorej administratívy USA, či geopolitickými záujmami Ruska, alebo alibistickým konštatovaním, že EÚ je bezradná a akcie neschopná. Duchovní otcovia súčasnej islamskej radikalizácie nadväzujú na stáročia jestvujúce projekcie a zápasy, tak vo vnútri islamského sveta, ako i v jeho stretoch s kresťanským, či iným prostredím. I tomuto procesu je potrebné venovať hlbšiu pozornosť, aby sme pochopili, aké sú naše reálne a dlhodobé možnosti, akým spôsobom sa tento jav premieta do masovej migrácie a čo s tým.

Druhým veľkým dejom súčasného sveta je alarmujúci demografický vývoj. Protichodný. Vo vyspelej časti planéty vymierame a starneme, hrozí, že nebude mať kto živiť tých, čo stále dlhšie žijú, a naopak, v chudobnej časti sveta, kde žije väčšina ľudstva, hrozí opačný efekt preľudnenia, spôsobujúci, že obrovské množstvo detí, ktorá sa tam rodí, sa nedožije ani dospelosti. Pred týmto vývojom politika často dlho zaviera oči, pretože dôsledky prichádzajú až po generáciách, avšak je to tikajúca bomba. Navyše možnosti politiky rešpektujúcej ľudskú slobodu, sú tu obmedzené. Rozhodnutie mať dieťa je totiž jedno z najintímnejších súkromných slobodných rozhodnutí ľudí. S kontrolou tohto rozhodovania majú problémy aj diktatúry. O to viac je potrebné, aby sa štátotvorná politická stratégia touto témou zaoberala. Pre kresťanského demokrata je to napokon tradične ťažisková téma, i keď azda hlasy pre najbližšie voľby neprináša.

Aj tretia veľká strategická téma je časovanou bombou, ktorú sa dnes nechce účinne nikomu riešiť, pretože neprináša bezprostredný volebný úspech. Sú síce celosvetové ekologické konferencie, ktoré čiastočne zaväzujú štáty, čo sú ochotné záväzky z nich prijať, aby sa v takej či onakej oblasti správali voči životnému prostrediu ohľaduplnejšie, ale k prelomovým dohodám zatiaľ nedošlo. Nie nadarmo pápež František vydal svoju prvú veľkú encykliku práve k tejto problematike. A zdôrazňuje, že aj keď vraví o ochrane toho, čo nám Boh zveril do opatery, nie je to ekologickou, ale sociálnou encyklikou. Pretože dôsledky drancovania prírodného prostredia napokon odnášajú ľudia. Tí najslabší. I to je veľká téma pre kresťana, ktorý cíti povolanie pre verejnú službu svojim blížnym.

Žiadna politická strana, ktorá by chcela mať ambíciu patriť k rozhodujúcim politickým silám vo svojom štáte, osobitne v Európe, nemôže nemať jasný strategický postoj k týmto témam.

Osobitné poslanie v nich však, podľa môjho názoru, majú kresťania. Pretože narastanie nerovností v životných podmienkach veľkých skupín ľudí, alarmujúci demografický vývoj, či neuvážené využívanie prírodných zdrojov, to všetkom je výsledkom egoistického životného štýlu. I keď ako kresťania v politike chceme chrániť slobodu jednotlivca, ale chceme, aby ju verejná moc chránila práve pred egoizmom, či už mocných jednotlivcov, ale i pred zaužívaným väčšinovým spoločným sebeckým spôsobom života, ktorému čiastočne podliehame všetci. Kresťania by v politickom živote mali hľadať a ponúkať zmysluplnejší a solidárnejší životný štýl.

Azda ešte vážnejšie poslanie môžu mať kresťania pokiaľ ide o nebezpečenstvo konfliktného stretu s radikalizmom. Kto iný by mohol byť schopný hrdinského odporu, ba aj mučeníctva, ale napokon schoponý i ponúkať zmierenie, ak to nebudú práve učeníci nášho Majstra?

Preto hľadanie kvalifikovaných odpovedí na strategické dilemy súčasnej doby je pre kresťana, ktorý sa chce angažovať vo verejnom živote, v podstate povinnosťou. Bez toho by bola politická činnosť ľudí, či strany, čo sa iba slovom hlásia ku kresťanstvu, len úbohým oportunistickým úsilím na získavanie hlasov veriacich voličov. Aby sa zopár „našich ľudí“ dostalo do parlamentu a stali sa možno lobistami našich drobných záujmov. Taký malý výťah na naplnenie malých ambícií. Provinčný a farizejský.

Toto nechceme!

Poslanie kresťanov vo svete je iné. Vážnejšie, dramatickejšie a ambicióznejšie. Lebo ako nám vo svojej správe reprodukuje Kristove slová Lukáš, „…Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa dalo spozorovať. Ani nepovedia: ´Aha tu je!´ alebo: ´Tamto je!´, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami,.“ (Lk 16,20-21) Teda bude, ak sa o to pričiníme. A podľa mňa od toho, ako to dokážeme robiť vo verejnom živote dnes a zajtra, závisí aj budúcnosť kresťansko-demokratickej politiky.