V sobotu sme zažili dobrodružstvo. Bolo dosť zlé počasie, ľudovo sa tomu hovorí “čerti sa ženili”, ale my sme sa rozhodli, že napriek tomu absolvujeme ľahkú túru v prostredí, kde nie je riziko úrazu. Vnímal som to tak trochu ako víťazstvo ducha nad hmotou, a podarilo sa. Len večer, cestou na základňu, tatranská električka uviazla vo Vyšných Hágoch, lebo na trať popadali stromy. Ono sa to stalo asi už niekedy popoludní, ale v Starom Smokovci ohlásili najskôr meškanie, a potom dlho nič, až napokon vypravili súpravu, ale len do Hágov. Chápem, že pre železničiarov to bol stres, a preto reagovali podráždene. Keď sme dorazili do Vyšných Hágov a pýtali sa, čo teraz bude s nami ďalej, dočkali sme sa poučenia, že máme sedieť doma a pozerať správy. A vôbec, on zodpovedá za vlaky, nie za cestujúcich. A to už bola noc, mínus 12 stupňov, autobusová linka žiadna. Napokon sme si pomohli, vďaka partii mladých ľudí so smartfónmi, ktorí po dlhom telefonovaní našli taxislužbu, ktorá bola ochotná nám poslať auto i v zlom počasí. Veľká vďaka mladým i vodičovi taxíka!
Železničiarom rozumiem a nemám na nich ťažké srdce ani napriek tomuto zážitku. Viem, že zvládať extrémne situácie vyžaduje istú mentálnu pevnosť a tá sa dopredu ťažko skúma. Ale uvedomil som si, že to je tak trochu i dôsledok toho, aký je náš prístup k pravidlám. Každý sa dôsledne drží predpisov, a to hlavne tak, aby mu neskôr nikto nemohol vyčítať, že niečo nesplnil. A preto potom môže výpravca povedať, že cestujúci ho nezaujímajú, jeho úlohou je starať sa o vlaky. Lenže v dobrej spoločnosti to má byť tak trochu opačne. To sa zďaleka netýka iba kalamitnej soboty a Železníc Slovenskej republiky. Pripomenulo mi to Machiavelliho múdre slová o Rimanoch, ktorí “…nikdy netrestali chybné kroky svojich vojvodcov v boji, pokiaľ ich k nim neviedli zlé úmysly…Vychovávali tým v nich samostatnosť a operatívnosť v rozhodovaní.” Trochu by sa nám to zišlo i v našej domovine.