Tá otázka je pre osudy štátu veľmi dôležitá, je naliehavá a je bohužiaľ tu: prečo ten ústavný zákon schválili až na osemdesiaty ôsmy deň deväťdesiat dňovej lehoty? Prečo takto narýchlo, hekticky, a to aj s chorými poslancami. Veď na riadnu, odborne pripravenú a politicky prediskutovanú úpravu ústavných pravidiel bolo od začiatku pandémie naozaj dosť času. Ponúkajú sa dve odpovede. Jedna lepšia ako druhá.
Buď to vláda tak chcela, a počítala s tým, že parlament sa musí dostať pod časový tlak, aby súhlasil, že vláda bude môcť opakovane a i bez parlamentnej kontroly predlžovať stav, v ktorom bude môcť siahať občanom na ich práva. Nebolo by to veľké terno, robí sa to v banánových republikách, ale znamenalo by to, že tu aspoň niekto má predsa len veci pod kontrolou.
Druhá možná odpoveď je, že im to vopred nenapadlo, a iba tesne pred Vianocami si uvedomili, že núdzový stav sa po nich skončí. Vlastne ani neviem, či je lepšie, ak je štát v rukách mazaného pragmatika, ktorý využíva každú situáciu pre upevňovanie svojej moci, alebo v rukách prostoduchých amatérov, ktorým chýbajú znalosti aj predvídavosť, a preto neustále improvizujú.
Spoločnosť aj núdzový stav prežije. A i pandémia napokon pominie. Ale demokratický štát sa rozloží, ak sa nevráti ku kompetentnej demokratickej politike.