Alternatívu potrebujeme, ale nie je jedno, čo bude zač

Chaotická politická situácia, v ktorej sa dnes Slovensko nachádza je úrodnou pôdou pre hľadanie nejakej inej alternatívy. Často po nej mnohí voláme. Lenže nie je jedno, čo bude zač. Lebo lepšiu budúcnosť nám neprinesie taká, ktorú bude zaujímať jedine aby bola voličsky príťažlivá. Totiž najjednoduchšou cestou ako vybudovať politickú alternatívu je vsadiť na nenávisť. Je to mocná politická zbraň. Strháva ľudí, nenúti ich premýšľať a rozlišovať, a preto vie byť i v demokratických voľbách úspešná. Ale je to cesta do pekla. Minulý týždeň som sa zúčastnil 12. ročníka Čítania mien obetí holokaustu. Za každým z tých desiatich, mne neznámych ľudí, ktorých mená som prečítal, sa ukrýval ich životný príbeh, ich ľudská dôstojnosť a tragický osud. Spôsobila ho politikou vygenerovaná nenávisť. A boli to desaťtisíce takých mien. Politická alternatíva, založená na nenávisti voči ľuďom, ktorí veria niečomu inému, majú iné túžby, predstavy, pôvod, alebo aj iné hriechy, než skupina ľudí, ktorú si v hantírke aktuálnej politiky označíme zámenom “my”, vedie vždy k nešťastiu. K znevažovaniu, k prenasledovaniu, politicky motivovaným procesom, ale i k vojnám, studeným, či horúcim, k ľudským tragédiám, a viedla i k holokaustu. Aj v našej súčasnej politike je priveľa nenávisti. A tí, čo sa usilujú zmeniť súčasný stav, prichádzajú často tiež s nenávisťou, ktorá má iba opačné znamienko. Nie, my potrebujeme zásadnejšiu zmenu. Potrebujeme alternatívu, ktorá bude mať odvahu prísť s pozitívnym programom spoločnej budúcnosti a bude otvorená ku spolupráci aj s tými, čo nespadajú pod kategóriu “my”. Ak sa o naplnenie týchto dvoch východiskových podmienok nikto ani nepokúsi, alebo ak taký pokus ako voliči nedokážeme oceniť, tak naša budúcnosť bude stále hra s ohňom. Lebo nezabudnime: čo sa stalo kedysi, môže sa stať znova.