Nejde o to, aby v politickom zápase medzi postkomunistickým bratstvom, ktoré povzbudila Putinova snaha revidovať geopolitický poriadok na jednej strane a na druhej strane roztrúsenými a rozhašterenými demokratmi, reprezentovanými dnes vládou, ktorú politicky vedie Matovič ku katastrofálnej porážke, pribudla do volieb nejaká celkom nová tretia sila. Ide o to, vniesť do demokratického tábora, ktorý sme tu postupne za tridsať rokov piplali a budovali, nový poriadok. Aby ich voliči znovu videli a mohli uveriť, že demokrati sú schopní riadiť štát. Muži a ženy v súčasných parlamentných i neparlamentných stranách, ktorí chápu, že tento zápas je pre budúcnosť Slovenska a jeho civilizačnú identitu kľúčový, by mali hľadať k sebe už teraz, v relatívne veľkom predstihu pred voľbami, cestu. A vymyslieť, ako spoločne uchrániť našu vlasť pred volebným debaklom a pred nebezpečnými kompromismi s týmto mocným a všetkými masťami mazaným bratstvom. Ono je síce tiež rozdelené, ale spája ich rovnaký mentálno-politický pôvod. A veľká túžba po moci. Totálnej moci. Preto, aj keď Putinov vpád do Ukrajiny i oni odsúdili, vždy k tomu pripoja to “ale”, ktoré je dnes základným slovíčkom proruskej propagandy. Pre nich je totiž vládca Kremľa v skutočnosti ich veľký a inšpirujúci vzor. V skrytosti ho obdivujú.