Pred tridsiatimi troma rokmi bol 1.november okrem sviatku Všetkých svätých aj Dňom zmierenia. Vyhlásila ho zákonom Slovenská národná rada. Jednorazovo. Len pre rok 1990. Učinila tak v dobrej viere, aby sme založili “…našu budúcnosť na medziľudskom porozumení, demokratických princípoch a vzájomnej úcte občanov,” píše sa v preambule zákona. Bolo to iba necelý rok po páde komunistického režimu. Zápas medzi odchádzajúcim starým poriadkom a nastupujúcim novým bol i vtedy ostrý a neľútostný. Nová moc sa iba učila a hľadala scenáre, ako premeniť spoločnosť spútanú komunistickou ideológiou, totalitnou politikou a iba rodiacou sa občianskou spoločnosťou na normálny demokratický a pluralitný režim. Deň zmierenia nám však mal pripomenúť, že všetci, i tí noví, rovnako, ako tí starí, sme na jednej lodi. Predkladatelia onoho zákona mali nepochybne dobré úmysly. Ale bolo to iba gesto. Skutočný deň zmierenia nás, pevne verím, ešte iba čaká. Raz. Keď nám dôjde, že v búrkach súčasného sveta neobstojíme, ak si neuvedomíme, že naozaj sme na jednej lodi. Ibaže na skutočný deň zmierenia nebude stačiť prijať zákon. Naučiť sa medziľudskému porozumeniu, ctiť si demokratické princípy a dopracovať sa k elementárnej vzájomnej úcte všetkých občanov, je úloha, ktorá vyžaduje veľa dobrej vôle, vnútornej disciplíny, trpezlivosti a schopnosť vidieť aj očami druhých. Kým sa to však nenaučíme, tak tu nebude pokoj.