Dnes je 32 rokov od ustanovujúceho zjazdu KDH. Ako huby po daždi vznikali vtedy už od novembra 1989 kresťansko-demokratické kluby po celom Slovensku a 17.februára 1990 sa zišlo tisíc ich zástupcov, aby ustanovili svoje politické hnutie. Iste sme aj vtedy mali na mnoho vecí nášho budúceho spoločenského usporiadania rozličné predstavy, ale veľmi dobre si pamätám na ten povznášajúci pocit spolupatričnosti. A to, čo nás spájalo, bola radosť zo získanej slobody. Nielen z náboženskej. A nielen z rozstrihaných drôtov, ktorým boli obohnané naše fyzické hranice, ale hlavne z oslobodenia od tej ponižujúcej dvojtvárnosti, do ktorej náš ľud vmanévrovala desaťročia trvajúca politika založená na nenávisti, materializme a závisti. Iné sa hovorilo doma, iné pred verejnosťou, v práci, kdekoľvek. Ten oslobodzujúci étos si KDH zachovalo i v ďalších rokoch. Vďaka nemu sme čelili demagógii vodcov, ktorí boli v mene veľkých hesiel a materiálnych sľubov pripravení siahnuť ľudu na jeho slobodu. S hrdosťou môžeme konštatovať, že z veľkej miery i našou zásluhou Slovensko odolalo. Ale tá doba, keď bude tento oslobodzujúci étos znovu potrebný, je tu i teraz. Želám nášmu dnešnému jubilantovi, aby sa znovu vrátil k hlavným zápasom súčasnej politiky a vniesol do nej nielen odvahu, ale i trochu tej pôvodnej radosti. Uprostred rozhnevaných mužov dnešného verejného života by to bolo osviežujúce. A verím, že i krásne nákazlivé. Vykročme s ňou do nových rokov, KDH!