Z podávania trestných oznámení sa už dávno u nás stala takmer športová disciplína. Taká štatistika sa asi nerobí, ale keby sa robila, tak v prepočte na počet obyvateľov by Slovensko obsadilo nepochybne poprednú priečku. Napriek všeobecnému negativizmu som však presvedčený, že to ani trochu nie je svedectvom o tom, že by sa u nás páchalo viac trestných činov, než v ktorejkoľvek inej demokratickej krajine. Myslím si, že za tým je čosi iné. Nielenže sa v našich (často veľmi malicherných) sporoch nevieme, či nechceme dohodnúť, ale aj ak sa v nich pustíme do zápolenia, tak sa nám nežiada hrať samostatne podľa pravidiel. A tak do toho ťaháme donucovaciu moc štátu. Ako malé deti, keď sa ako súrodenci doťahujú, volajú rodičov. Kedy dozrieme k tomu, aby sme dokázali súťažiť aj bez pomoci mužov s pištoľami? Alebo dokonca sa aspoň v životne dôležitých veciach dakedy dokonca aj dohodnúť? Iste by sa nám žilo lepšie. Len by sme možno prišli o prvenstvo v štatistike, ktorá sa aj tak nerobí.