Tajomstvo toho, prečo sekulárny svet má v podstate pápeža Františka rád, váži si ho a so záujmom sleduje, čo hovorí, nie je v tom, že by sa Svätý Otec tomuto svetu svojimi témami a postojmi nejako natískal. To sa len usilujú naznačovať niektorí jeho ideoví protivníci v našej cirkvi. Márne ho chcú, podobne ako kedysi farizeji Ježiša, podchytiť v reči. Pokiaľ ide o tých niekoľko vecí katolíckej doktríny, ktoré títo ľudia neustále zdôrazňujú, František v nich nikdy nezakolísal. Na rozdiel od svojich kritikov, on však nehovorí iba o nich. Hovorí hlavne o tom, čo trápi a ohrozuje väčšinu ľudí. O dôstojnosti, na ktorú má nárok každá ľudská bytosť. A o nádeji a slobode, ktorú priniesol i mýtnikom a neviestkam, teda nám všetkým hriešnikom, Boží Syn.
Mala by to byť inšpirácia i pre nás, kresťanských demokratov. Iste by sme nemali nadbiehať tomu, čo sa páči svetu. Nemali by sme koncipovať svoju politiku podľa prieskumov verejnej mienky a odporúčaní mediálnych expertov. Ale nemali by sme prepadnúť ani ideologizácii života kedysi mocných zákonníkov z čias Zakladateľa kresťanstva. Aj ich dnešní epigóni ľudí rozdeľujú na elitu vyvolených a tých ostatných. Nevydávajme sa na cestu, na ktorú nás budú vždy lákať ti, čo sa tvária, že majú patent na pravdu! My hľadajme a ponúkajme hlavne to, čo ľudí tohto sveta oslobodzuje a povzbudzuje k tomu, aby sme boli lepšími. Dávajme im najavo, že ich máme radi, lebo bez ohľadu na to či, a do akého kostola chodíme, všetci sme svoji! Nie zištne, aby nám to potom ako voliči vrátili, ale preto, že nám osud nikoho z nich nesmie byť ľahostajný. Až potom, keď budú ľudia cítiť, akí sme pre nich užitoční, budeme iste aj úspešní.