Je dobre, že si pár týždňov pred voľbami pripomíname vpád okupačných vojsk do Československa. A bolo by dobre, keby sme sa z tejto zásadnej a tragickej udalosti poučili. Pretože to nebola iba demonštrácia brutálneho násilia, zabití a zranení nevinní ľudia a jasný signál pre všetkých ostatných v sovietskom bloku, že o tom, ako sa v ňom bude žiť, sa nerozhoduje doma, ale v Kremli. Okupácia vytvorila bohužiaľ dvere i pre to, aby sme nadviazali na kapitulantskú politiku z konca 30.rokov, na odpornú a nedôstojnú normalizačnú prax, v ktorej takmer všetci napokon prijali scenár dvojakého života. Dodnes náš zaťažuje dedičstvo tejto zbabelej životnej praxe. Tí, čo tomu vzdorovali, dostali sa na okraj spoločnosti, mnohí čelili aj trestnoprávnym sankciám. Je dobre si uvedomiť, že naozaj dôstojný život človeka sa nedosahuje rastom HDP a ani jeho spravodlivejším rozdeľovaním. Ale jedine mierou slobody, s ktorou človek môže o svojom živote rozhodovať. Otec boľševickej revolúcie v jednej zo svojich definícií štátu napísal, že je to organizované násilie. Naša predstava demokratickej moci v spoločnosti by však mala byť iná. I my potrebujeme ozbrojenú moc. Ale musí byť pod kontrolou demokratickej politiky. Civilnej moci. História, a bohužiaľ i tá naša, je plná príkladov kedy to tak nebolo. A plná tabuliek s menami obetí, politických väzňov, a hlavne života nehodného ľudskej dôstojnosti. Nech sú udalosti roku 1968 a všetko, čo po ňom potom nasledovalo, pre nás poučením aj dnes!