Jednou z najcitlivejších, ale pre pôsobenie KDH v našej spoločnosti aj najdôležitejších tém pri obnove hnutia je vzťah k tomu, čo predstavuje v skratke ono písmeno “K”. Súvisí to so samotnou podstatou toho, čo v spoločnosti, ako politická strana vlastne chceme.
Predovšetkým musíme dať jednoznačne najavo, že nechceme konfesionálny, teokratický štát, ktorý by svojou donucovacou mocou vnucoval občanom v ich rôznosti naše predstavy o morálke. Sú také štáty, čo to chcú i robia, ale toto nesmie byť našim zámerom. Inak sa staneme politickou sektou. Mnohým našim rivalom by to vyhovovalo, lebo zostaneme na okraji spoločnosti a slabí. Ale aj niektorí naši členovia po tom dobromyseľne a tak trochu tajne pokukávajú. V tomto ale musíme mať jasno! A musíme to aj dávať celkom jednoznačne najavo.
Ide nám, podobne ako asi pred mesiacom napísal pápež František, o laický štát, či Európu, “v ktorej sú Boh a cisár oddelení, ale nestavajú sa proti sebe.” A František ďalej píše, že skončil čas konfesionalizmov, ale rovnako aj “laicimu, ktorý zaviera dvere druhým, a predovšetkým Bohu, pretože je zrejmé, že kultúra či politický systém, ktoré nerešpektujú túto otvorenosť voči tomu, čo nás presahuje, nemá v patričnej úcte ani človeka.”
Myslím si, že práve v tejto súvislosti by KDH malo obnoviť pravidelné konzultácie s predstaviteľmi cirkví a náboženských spoločností na Slovensku, aby sme si vzájomne lepšie rozumeli o čo im, aj nám ide. Bol by to nielen užitočný ekumenický dialóg, ale aj pekný signál do pluralitnej spoločnosti, že sa dá spolu hovoriť a vzájomne sa rešpektovať aj v pluralite názorov a záujmov. Ak niečo súčasná rozorvaná spoločnosť potrebuje, tak je to práve takýto rešpekt.