Keď mi občas niektorí moji mladí konzervatívni priatelia píšu, že doba úprimnej spolupráce ideologicky rôznych politických prúdov už pominula, a prípadne, že i v minulosti priniesla pochybné výsledky, lebo nás doviedla k dekadentnému spôsobu života, tak si vždy spomeniem na chlapcov, ktorí naviedli dve veľké lietadlá tak, aby vrazili do budov WTC. Mysleli si, že sú udatnými vlajkonosičmi vo veľkej dráme zápasu dobra a zla. Pritom to boli iba sfanatizovaní pešiaci na šachovnici veľkých hráčov. Pragmatických hráčov. Spôsobili nešťastie tisíckam rodín a nepoznáme, a ani nechceme poznať ani ich mená. Títo naši “ideologicky čistí” bojovníci dláždia cestu k moci pre bratstvo, o ktorom som písal v piatok a nemajú o tom ani potuchy. Len ich ideoví vodcovia, tí dúfajú, že sa azda pri tom môžu zviesť aj oni. Pretože tí inteligentnejší z nich (a sú medzi nimi aj takí) sú v skutočnosti taktiež pragmatici. A tak, zdanlivo prekvapivo, vzhliadajú príslušníci postkomunistického bratstva, ako aj konzervatívni pseudonáboženskí fanatici na Vladimíra Putina. Nielen ako na geopolitického hráča v hre, ktorá sa im zrazu hodí, ale aj ako na majstra tohto podivuhodného ideologického spojenia. Bývalý komunista Putin samozrejme nie je náboženským fanatikom. Ale vie, že ideológia zápasu proti Rímu, ktorý “zradil učenie Kristovo”, a neskôr proti zhnitému Západu, bola mocnou zbraňou v rukách byzantských mocnárov a neskôr ruských cárov po celé tisícročie. Tak sa Moskva vyhlásila za Tretí Rím. A ako má Putin na to svojho Kirilla, tak i postkomunistickému bratstvu u nás poslúžia ľudia, ktorí prepadli tejto mentalite útočiacej na zhnitú, liberálnu demokraciu. To nie sú iba strany a ľudia, ktorých u nás novinári a politici označujú ako novodobých fašistov. Nájdeme ich i vo vládnych politických stranách. Všetko sú to momentálne potencionálni spoluhráči postkomunistického bratstva. Ktoré ale, ak bude mať raz znovu dosť moci, vykrúti krk aj im.