Kríza je vždy niečo, čo vzbudzuje strach. Pýtame sa, čo bude? Cítime, že navyknutý beh vecí už nebude pokračovať tak, ako to bolo doteraz. A krízu vidíme dnes skoro všade okolo seba. Menšinová vláda je vládou v kríze. Klimatickú krízu nevidia len tí, čo ju nechcú vidieť. Vojna, ktorá sa rozhorela po Putinovom útoku na Ukrajinu je sama o sebe kritickou situáciou, ale okrem toho spôsobuje energetickú a ekonomickú krízu i tam, kde neprebiehajú bojové operácie. Ešte nie sme celkom von ani zo zdravotníckej krízy, ktorú spôsobila pandémia. Kritické javy vidíme i v duchovnej oblasti života ľudstva. Akoby sa všetko zbláznilo. Napriek tomu, nebojme sa! Tomáš Halík nedávno spomenul legendu o stavbe jedného chrámu, ktorú tesne pred dokončením zachvátil požiar. Vyzeralo to tak hrôzostrašne, že hlavný staviteľ v panike spáchal samovraždu. Z rachotom sa zrútilo horiace lešenie, ale za ním stál chrám. Ožehnutý plameňmi, ale odolal. Nepodliehajme panike! To, čo kríza väčšinou zničí, to sú tie naše zabehané zvyky. Ale je to vždy príležitosť, aby sme sa sústredili na to, čo je podstatné. Na to, čo odolá a bude slúžiť životu možno v celkom novej podobe a v nových podmienkach. My kresťania máme túto základnú dôveru v to, že Stvoriteľ nás neponechal napospas ani náhode, ani nejakým nevypočítateľným silám, ba ani peklu. A i keď túto vieru nechceme nikomu vnucovať, predsa si veľmi želáme, aby sme pokoj, ktorý táto viera vnáša i do kríz, dopriali každému. I o tom by mala byť synodálna Cirkev tejto doby.