Spor medzi českým prezidentom a vládou, najskôr ohľadom účasti na zhromaždení NATO, a teraz v otázke, kto má byť vedúcim delegácie, je svedectvom toho, ako sa verejný život v slobodných krajinách vyvinul do až odpudivo malichernej podoby. Každý si žiarlivo stráži svoj malý kúsok toho, čo považuje za svoje suverénne oprávnenie a ani cvične sa nepokúsi o nejakú formu nadhľadu, v mene toho, že by malo predsa ísť o nejaké spoločné dobro onoho komplikovaného spoločenstva, ktoré nazývame štátom. To nie je zďaleka problém iba Petra Pavla, Petra Macinku a Andreja Babiša. Do tejto úrovne malichernosti zdegenerovala demokratická politika v mnohých štátoch západnej civilizácie. A je to voda na mlyn pre kadejakých demagógov a zadosťučinením pre autokratických vodcov všetkých proveniencií, lebo veď oni sa cítia vysoko nad takýmito márnivými pletkami.
Spomeňme si, ako odlišné bolo vystúpenie kráľa Karola III. v americkom Kongrese! Bolo to v čase veľmi malicherného slovného útoku amerického prezidenta voči britskému ministerskému predsedovi. Kráľ vtedy ukázal čosi, čo je v týchto časoch veľmi zriedkavé: schopnosť povzniesť sa nad spory každodennej politiky a poukázať na dlhodobé a hlboké väzby, ktoré tieto dve veľké mocnosti spájajú. A vzbudiť nádej, že to, čo nás vie dnes a denne naštvať, to všetko je pominuteľné, ale to, čo zostáva, čo by malo určovať naše skutočné vzťahy, má hlboké a neotrasiteľné základy. Toto je veľká politika, ktorú dnes svet potrebuje.
Túto „kráľovskú“ veľkorysosť potrebujeme aj na Slovensku. Lebo sa v ničom nikdy nedopracujeme k niečomu lepšiemu, k niečomu spoločnému pre všetok ľud, ak sa budeme donekonečna ruvať o to, kto viac klame, kto viac kradne, kto je väčším zločincom a kto viac kašle na to, kvôli čomu by vlastne v politike mal byť. A nerobme si ilúzie, že raz, azda po voľbách, príde ako v antickej dráme nejaký „deus ex machina“ a čarovným prútikom vyrieši všetky problémy. Zlých posadí do väzenia a tí, čo zostanú vytvoria kráľovstvo dobrých. To sa nikdy nestane. Potrebujeme sa učiť veľkorysejšiemu verejnému životu. Takému, v ktorom bude miesto pre všetkých. I s našimi chybami, a s tým, v čom sme rôzni. Veľkorysý verejný život nesľubuje raj na zemi hneď zajtra, „keď mi dáte moc“, ale sľubuje postupné naprávanie, postupné zlepšovanie, budovanie nového deň po dni, v spoločnej práci. Inak pluralitná demokracia neprežije.
(Prepáčte, bratia Česi, že sa vám do toho pletiem, ale v tom vašom aktuálnom žabomyšom konflikte ide o niečo, čo nám ani tu na Slovensku nie je vôbec cudzie. Keby som bol na mieste Petra Pavla pokojne by som nechal Babiša, nech ako vedúci delegácie na summite obhajuje svoje nízke percentá a sám by som si dohodol v Ankare osobitný program s ostatnými hlavami štátov NATO. A tam by som hovoril o tom, čo je pre nás všetkých sväté i v tejto dobe a čo nás spája. A čo musíme byť spoločne pripravení aj brániť.)