Pred päťdesiatimi dvoma rokmi ľudia na celej zemeguli so zatajeným dychom sledovali, ako dvaja reprezentanti ľudskej rodiny po prvý krát v jej histórii vkročili na pôdu iného vesmírneho telesa. Nikomu z nás to neprinieslo žiaden materiálny prospech. Dokonca ani veľmoc, ktorej sa to podarilo, tým nezískala nijakú vojenskú, ani ekonomickú výhodu. Napriek tomu sme sa vtedy tešili a boli sme hrdí na to, čo sa “nám”, ľuďom tejto Zeme, podarilo. Bol to proste jeden naplnený veľký sen. Veľmi drahý, ba podľa bežných kritérií stratový pre tých, čo ho financovali, a životu nebezpečný pre mužov, ktorí ho realizovali. Aj vtedy národy sveta rozdeľovalo mnoho krívd, vojen, utrpenia a vzájomnej nenávisti. Ale tých niekoľko dní celé naše ľudské pokolenie tak trochu spojila hrdosť na čosi ako hrdinstvo, ktoré sme podstúpili spoločne. Pamätám si ten pocit doteraz. Potrebujeme veľké sny. Ľudský duch rastie tým, že ich dokáže snívať, a aj napĺňať. A že to môžu byť niekedy aj naše spoločné veľké sny.