Ficova (ale aj Trumpova) konzervatívna iniciatíva ma tak trochu pohla k tomu, aby som preskúmal i svoje vlastné inštinkty v týchto otázkach. Je fakt, že vnútorne cítim ako prirodzené, že sa rodíme ako chlapci a dievčatá, a táto rodová identita nás väčšinou sprevádza po celý život. Osobne som s tým celkom spokojný. Je to môj súkromný pohľad a uznávam, že v tomto, ako aj v mnohých iných otázkach, je moje súkromné presvedčenie asi dosť konzervatívne. Ale pokiaľ ide o druhých, ani trochu mi neprekáža, ak tieto veci cítia inak. Tak, ako by som nechcel, aby ma niekto nútil myslieť si, že tu máme viacero než dva rody a usiloval by sa to vtesať do právne záväzného predpisu, tak ani mne by ani nenapadlo zakazovať niekomu, aby svoje inštinkty, odlišné od mojich, rozvíjal podľa svojho. To už totiž nie je súkromný postoj, ale to, ako tu spoločne dokážeme žiť. To už je politika. A v tom, čo sa nazýva politikou, sú moje inštinkty liberálne. Presne, ako to kedysi vyjadril Voltaire o tom, že i keď nesúhlasí, bude toho, kto je nositeľom odlišného názoru vždy brániť, aby svoje mohol povedať. Je tu pravda politicky dôležitá otázka, ako sa dá žiť v spoločnosti, v ktorej sme vo svojich inštinktoch, názoroch, záujmoch, poznaní a neviem ešte v čom, tak rôzni? Proste sa musíme naučiť s tým žiť. Naučiť sa umeniu dohody a kompromisu. Bez nich si budeme neustále robiť zle. A budeme stále prehrávať s tými, ktorí chcú spoločnosť podriadiť zákonu džungle. Demokracia, ktorá v tomto nie je liberálnou, sa nemôže stať režimom slobodnej spoločnosti.