Základné predstavy o demokratickej spoločnosti obsahuje štvrtá, najdlhšia kapitola programového vyhlásenia, ktoré KDH prijalo v čase svojho vzniku. Jej nadpis je „Spoločnosť“ a tu je jej text:
„Spoločnosť a jej štruktúry sa nesmú stať priestorom, v ktorom by prísne účelové vzťahy zbavovali človeka ľudskej tváre a redukovali ho na funkčnú jednotku.
Za základnú a najpevnejšiu formu ľudského spolužitia považujeme manželstvo a rodinu. V rodine sa v spolupráci so školou a ďalšími spoločenskými inštitútmi uskutočňuje výchova nového pokolenia k mravnosti a vzťahu človeka k Bohu, človeka k človeku, k sebe samému, k ľudskému spoločenstvu, k národu, k štátu. Rodina vytvára pre dieťa prvý a najdôležitejší priestor individuálneho bezpečia a sprostredkovania zmyslu života.
Podporujeme vznik a rozvoj nezávislého pluralitného školstva, ktorého úlohou je prebúdzať v človeku schopnosť formovať svoj život v zodpovednej slobode a nájsť svoje miesto v spoločnosti. Vzdelanie má človekovi pomôcť osvojiť si náboženské a etické postoje, prebudiť dejinné vedomie a poskytnúť nielen spôsobilosť pre tvorivé sily, bohatstvo ideí, obrazotvornosť a zmysel pre povolanie, ale aj odkryť v ňom krásu. Má mu sprístupniť chápanie života.
Naša demokratická spoločnosť potrebuje občanov, ktorí sú schopní samostatne usudzovať a rozhodovať sa. Na vývoj a trvanie demokracie má rozhodujúci význam vyspelá politická kultúra, vedomie politickej zodpovednosti a zrelý politický úsudok. Vytvárať túto kultúru, kultivovať vedomie politickej zodpovednosti je hlavnou úlohou prostriedkov masovej komunikácie.
Povinnosťou spoločnosti je chrániť zdravotne postihnutých a starých ľudí a podporovať sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva. Spoločnosť sa musí starať o zdravie ľudu.“
Milí priatelia, som aj po desaťročiach hrdý na ten idealizmus, s ktorým sme sa vtedy pustili do zápasov o podobu slobodnej spoločnosti. I keď dnes vnímame hlavne to, čo nás tlačí a trápi, mnoho z toho, o čo nám v čase zrodu KDH šlo, sa v spolupráci s našimi politickými partnermi z najrozličnejších prúdov politického života slovenskej spoločnosti, podarilo naplniť a dnes to považujeme za samozrejmé. Ale kultivovať vedomie politickej zodpovednosti sa nám bohužiaľ ani za tie dlhé roky veľmi nepodarilo. Skôr naopak. A naprieč celým pluralitným, demokratickým spektrom. Slovenská spoločnosť prežila v dávnej i menej dávnej minulosti kadejaké i tragické udalosti a obdobia. A prežije aj to súčasné. Ale môže sa stať, že si neudrží svoju slobodu, možnosť, aby sme si o svojich osudoch rozhodovali sami, a že v honbe za krátkodobými úspechmi jednotlivých politických hráčov a ich družín, ako celok stratíme schopnosť a chuť viesť v spoločnosti akýkoľvek dialóg. Bez neho tu však nikdy nebude vyspelá politická kultúra. A bez úsilia o ňu si neudržíme demokraciu.
V prestrelkách (zatiaľ našťastie iba slovných) tejto doby sa nenechajme zviesť radikalizmom a vulgárnosťou stanovísk, expresívnych slovných útokov, priťahujúcich pozornosť a lajky, lebo je to cesta, ktorá rozvracia kultúru politickej zodpovednosti. A nezabudnime, že práve volanie po tejto kultúre nám delegáti ustanovujúceho zjazdu, ako rozprávkové sudičky, vložili už do kolísky KDH. Nesklamme toto naše pôvodné oduševnenie! V ňom, nie v silných slovách, bola vždy naša sila.