O tom, ako premeniť takzvanú socialistickú, centrálne
riadenú, štátnu ekonomiku nomenklatúrnych kádrov, neschopnú udržať krok s
vyspelým svetom a bez motivácie pre drvivú časť našich občanov, na
hospodárstvo, ktoré bude založené na slobode, spravodlivosti a solidarite, teda
na našich základných politických hodnotách, sme vo februári 1990 ešte nemali
ani šajnu. V tom čase sme tu stále mali národné, či štátne podniky, vlastníctvo
výrobných prostriedkov bolo v rukách štátu, či štátom kontrolovaných družstiev
a starú komunistickú legislatívu. O transformácii tohto veľmi významného
segmentu života spoločnosti sme vlastne ešte iba začali uvažovať. A nielen v
KDH ale v štáte vôbec. Tvorcovia programu vznikajúceho hnutia kresťanov o tom
napísali pomerne stručne v kapitole „Hospodárstvo“ toto:
„Sme za vybudovanie nového,
ekonomicky výkonného a sociálne spravodlivého hospodárskeho poriadku. Preto sme
za sociálne trhové hospodárstvo, ktoré má svoj základ v idei zodpovednej
slobody, a tá je súčasťou kresťanského obrazu človeka. Chce spojiť produktivitu
a sociálnu spravodlivosť, súťaženie a solidaritu, odvahu k riziku a sociálnu
istotu.
Sociálne trhové hospodárstvo je v
protiklade k socialistickému zúženiu slobodných práv, k zospoločenšteniu
výrobných prostriedkov, ale aj k nekontrolovaným liberalistickým hospodárskym
formám. Trh sám o sebe nemôže priniesť sociálnu spravodlivosť. Nový poriadok
zrovnoprávni všetky druhy vlastníctva: spoločné, podielové a súkromné. Na
zabezpečenie týchto cieľov budeme presadzovať zodpovedajúci právny poriadok a
účinnú hospodársku politiku.“
Boli to prosté tézy, tak trochu čítankové, lebo skúsenosť sme vtedy nemohli
mať. Ale v zásade vychádzali celkom logicky z našich základných politických
hodnôt, z nášho obrazu človeka, spoločnosti a štátu, a napokon aj z inšpirácie
úspešného príkladu hospodárskej politiky nemeckých kresťanských demokratov,
ktorí svoju krajinu vyviedli z totálnych trosiek k prosperite. Zostali sme
týmto našim pôvodným tézam, ale i nášmu odhodlaniu ísť touto cestou, veľmi veľa
dlžní. Ani v obdobiach, keď bolo potom KDH vo vláde, nestalo sa nikdy tvorcom
ekonomickej politiky štátu. A ak chceme byť poctiví, musíme si úprimne priznať,
že sme vlastne na to nemali. Pretože filozoficko-politické tézy sme ďalej
tvorivo nerozvíjali do praktických predstáv a konkrétnych realistických krokov
ekonomickej transformácie, ktorá by týmto tézam zodpovedala. Celé desaťročia
sme sa venovali radšej iným témam (tiež samozrejme veľmi dôležitým), ale túto
sme zanedbali. Ekonomickú a sociálnu politiku sme preberali od našich spojencov
prakticky bez toho, aby sme sa na nej tvorivým spôsobom podieľali. A zmierili
sme sa tak s viacerými jej prvkami, ktoré náš pôvodný program označoval ako
liberalistické.
Dnešná ekonomika je už celkom odlišná, ako tá, o ktorej sme hovorili v programe
tesne po Zamatovej revolúcii. Ale je odlišná aj od toho, čo sme podľa nášho
Programového vyhlásenia chceli vybudovať. Myslím si, že v tejto oblasti
politickej činnosti reforma kresťanskej demokracie znamená vrátiť sa k onomu
pôvodnému odhodlaniu, vysúkať si rukávy a vymyslieť, ako by to malo byť tak,
aby to naozaj zodpovedalo základným politickým hodnotám, ku ktorým sme sa
prihlásili. A potom to už len presadiť. Kým to KDH neurobí, môže síce zostať
zaujímavým, parlamentným hráčom, občas „jazýčkom na váhach“ a tešiť
sa z toho, aké je v tej chvíli politicky dôležité, ale nebude hrať prvú ligu.
Vlastný sociálno-ekonomický program, taký akým by sme naozaj dokázali vyviesť
Slovensko z úpadku, do ktorého sa znovu mravne, politicky a aj ekonomicky
dostalo, je alfou a omegou.