Toto je deň, keď je dobre pripomenúť všetkým mudrlantom, ktorí obhajujú kapitulantstvo v rokoch 1938 a 1968 a uvádzajú pri tom, súc zväčša neodborníci, vojensko-technické argumenty, že presne to, čím obhajujú svoj postoj platilo aj pri vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944. Nemecké vojská už síce ustupovali na všetkých frontoch, ale bola to stále ešte mimoriadne silná a brutálna armáda. To, čo mali povstalci k dispozícii, sa s ňou nedalo porovnať. A nedalo sa spoľahnúť ani na súčinnosť s postupujúcou Červenou armádou. Ona mala iné politické ciele. Stalin si už brúsil zuby na každú piaď zeme, na ktorú vstúpi čižma ruského vojaka, nepotreboval pomáhať nejakému miestnemu odboju a učiniť ho potom po vojne silným politickým prvkom nezávislom na Kremli.
SNP bolo odvážnym vystúpením, ktoré sa pokúsilo zmazať tú hanbu, že Slovensko celé roky kolaborovalo so zločinným režimom Tretej ríše: bolo jej spojencom vo vojne už proti Poľsku, a potom i proti celému civilizovanému svetu, obetovalo desaťtisíce vlastných občanov zvráteným chúťkam mocného protektora a vyviezlo ich na istú smrť. Politickí i vojenskí vodcovia Povstania si nemohli robiť ilúzie o vlastných vojenských možnostiach, ale predovšetkým cítili vo svedomí potrebu demonštrovať svetu, ale hlavne nám samým, že tí, ktorí urobili z našej domoviny vazalský štát, nepredstavujú celé Slovensko. Isteže, povstalci sa chceli udržať, chceli v bojoch obstáť, chceli oslobodiť čo najväčšiu časť územia Slovenská, ale predovšetkým šlo o niečo, na čo sme už takmer zabudli. Šlo o česť. A tú, napriek vojenskej porážke Povstania, obhájili. Milí priatelia, kapitulantský postoj, čo ako sa môže tváriť rozumne a prezieravo, nie je čestný. A rozkladá morálku národa. Túto skúsenosť sme získali tak po Mníchove, ako aj v normalizačnom období po invázii roku 1968. Muži a ženy v Slovenskom národnom povstaní sa riadili inou logikou. Logikou cti, na ktorú môžeme byť nielen hrdí, ale vďaka ktorej sa Slovensko očistilo od hanebnej servilnosti hitlerovcom, a i vďaka nim napokon našlo svoje miesto v rodine civilizovaných národov. Toto je odkaz povstalcov z roku 1944. A toto nám pripomínajú, veľmi intenzívne aj Ukrajinci tento rok.