Učenie o ľudských právach, s ktorými sa každá ľudská bytosť narodí, nikto jej ich nesmie upierať, odnímať a ani akokoľvek mrzačiť, nie je akademickou témou. Nevzniklo v kabinetoch univerzít, ale je výsledkom veľkých zápasov, hrdinstva a obetí mužov a žien, ktorí sa dokázali vzoprieť mechanizmom moci, usilujúcej sa vždy o kontrolu nad tými, ktorým vládnu. V politike budú vždy prítomné dve línie, medzi ktorými je napätie. Je to flexibilná, pragmatická predstava, s argumentom, ktorý treba brať vážne: inak sa problémy, ktoré prináša život riešiť nedajú. Táto línia sa v demokratickej spoločnosti opiera o väčšinu, v nedemokratickej o iné zdroje moci. Druhá línia hovorí o hodnotách, ktoré nemožno odňať, zrušiť, či zmeniť ani mocenským rozhodnutím totalitnej moci, ale ani hlasovaním väčšiny v slobodnej spoločnosti. Ľudské práva sú tým, čo každému človeku patrí, čo treba rešpektovať a v čom sme si, všetci členovia ľudského rodu rovní. V ničom inom. My, kresťania, ale i naši starší bratia judaisti, a mladší moslimovia, hovoríme, že všetci sme synmi a dcérami toho istého Stvoriteľa. Humanisti nového veku toto učenie sformovali do politického jazyka. Táto línia v politike vytvára rámec, ktorý pragmatická politika nesmie prekračovať (hoci sa o to bude vždy usilovať). O tom je dnešný Deň ľudských práv, pripomíname si históriu vzdoru proti všetkým, ktorí na tieto základné práva siahali a je i do budúcnosti základňou pre politickú spoluprácu všetkých, ktorí budú ochotní bojovať vtedy, keď je to, čo by malo byť každému človeku najdrahšie, znovu ohrozené. Keď je ohrozené to, čo človeka robí človekom.