Začiatkom februára vydali katolícki biskupi vyhlásenie k aktuálnej spoločenskej situácii. Dosť ich vtedy za to mnohí kritizovali, že sa nepostavili dostatočne razantne proti zlu. Teda proti tým, kto nie sme my. (A za to “my” si môže seba dosadiť jedna i druhá strana našej spoločenskej barikády). Biskupi nás všetkých pozývali, aby sme sa vrátili k princípom pôvodného puta, ktoré z nás robí bratov a sestry. Vyjadrili tiež presvedčenie, že “že všetci potrebujeme vnútorné obrátenie, aby sme mohli vytvárať novú a kvalitnejšiu spoločnosť postavenú na hodnotách úcty, solidarity, súdržnosti a pravdy.” Myslím si, že to vnímali veľmi citlivo. Keď sme v novembri 1989 štrngali kľúčikmi na námestiach našej republiky, boli sme tam skoro všetci. A chceli sme predovšetkým ľudskejšiu spoločnosť. Bez násilia. Chceli sme politickú pluralitu, ale nie nezmieriteľné a nenávistné fronty, stojace proti sebe. Myslím si, že dnes znovu potrebujeme víziu spoločnosti, ktorá sa bude vracať k ideálom revolúcie, ktorá bola naozaj nežná. A Pán Boh zaplať, že taká bola! Veľmi potrebujeme práve tú víziu, o ktorej písali prednedávnom naši biskupi. Aby človek videl v každom, s kým sa tu medzi Dunajom a Tatrami stretne, zase človeka.