Tí, čo tu dnes vyhlasujú, že bránia tradičné kresťanské hodnoty, nechcú už zrejme vidieť, kto tu po týchto hodnotách po druhej svetovej vojne štyridsať rokov systematicky a brutálne šliapal. A spoza ktorých hraníc sa to k nám po celý ten čas valilo. Muži a ženy, ktorí u nás čelili po desaťročia prenasledovaniu za svoje presvedčenie, veľmi dobre vedeli, že za tými všetkými procesmi, žalármi, popravami, zákazmi a nedôstojnými praktikami uplatňovanými proti kresťanom u nás, bola Moskva. Sprvoti jej poradcovia a ideológia, ktorú nám vnucovali, a neskôr ruské okupačné vojská, ktoré držali chrbát našim quislingovcom. Ale v jednom sa náš kresťanský disent tak trochu už vtedy mýlil. Mnohí sa totiž domnievali (a doteraz tento ich omyl tu ešte stále medzi nami straší), že to bolo iba preto, lebo v Rusku vládli komunisti. Poľskí kresťania v tom majú jasno. A preto i dnes oveľa lepšie odolávajú hybridnej agresii Kremľa. Oni majú stáročné skúsenosti s nenásytnosťou ruskej rozpínavosti. Bez ohľadu na to, čo bola sovietska alebo cárska. Teraz je tu putinovská. Ich to neprekvapilo. Aj preto poľský pápež o tom svojho času vedel oveľa viac, než teraz argentínsky. Františka máme radi, ale keby mal skúsenosť s tým, ako by sa v nejakom kláštore v Buenos Aires na dvadsať rokov násilne rozťahovalo veliteľstvo ruských okupačných vojsk a určovalo by, ako sa má v Argentíne žiť, tak by tomu, čo sa dnes deje na Ukrajine, a ako to ohrozuje Európu, rozumel lepšie. A asi by aj o tom hovoril trochu inak. Každý máme svoju skúsenosť, svoje videnie a svoje emócie. I pápež.