Spracovávam počas týchto letných mesiacov náš synodálny dotazník, prostredníctvom ktorého sme pred Veľkou nocou anonymne konzultovali s niečo vyše troma stovkami ľudí o tom, ako vnímajú súčasnú Cirkev a svoje miesto v nej. Vážim si každého, kto tomu venoval svoj čas, zamyslel sa, vyplnil a poslal, a preto nechcem, aby sa z toho, čo sme vyzbierali, čokoľvek stratilo. Len je s tým veľa práce. Lebo ani kresťanom sa dnes už často nechce používať interpunkčné znamienka, vyjadrujeme sa niekedy trochu skratkovito a ak chceme, aby naše myšlienky poslúžili aj druhým, ak to chceme použiť ako náš spoločný vklad pre synodálnu Cestu, treba, aby to bolo v jazyku, ktorému budú aj druhí rozumieť. Ale je to osviežujúca práca. Už dnes môžem konštatovať, že kľúčovými slovami v tejto vzorke ľudí, je rozmanitosť v našich vzťahoch voči Stvoriteľovi, voči nášmu spoločenstvu, ale hlavne vrúcnosť a hľadanie toho, čo je podstatné. I keď i v tom, čo za podstatné považujeme, sa trochu líšime. Zdá sa mi, že tak, ako slovenskí kresťania prežili prenasledovanie za komunizmu, mnohí zocelení a pevnejší, ako pred ním, tak sa ani v podmienkach slobody obávať nemusím. Nezablúdime. Teším sa na stretnutia, na ktorých chceme spoločne o našom dotazníku debatovať. Samozrejme, kto bude mať o to záujem. Nečakajme na pokyny z Vatikánu! Františkova synodálna Cesta nesmie ľpieť na tom, na čo sme si zvykli, na pevných štruktúrach a nemennej doktríne. Ide o to, aby sme všade tam, kde sme, hľadali Ducha evanjelia pre túto dobu. Z výpovedí v dotazníku ho cítim a teším sa z toho.