Pápež Pavol VI. v roku 1965 ustanovil „stálu biskupskú radu pre všeobecnú Cirkev“ ako odpoveď na požiadavku koncilu, zabezpečiť účasť biskupov na starostlivosti o celú Cirkev. Toto vtedy nazval synodou. Pápež František túto iniciatívu v roku 2018 svojou apoštolskou konštitúciou Episcopalis communio rozšíril na všetkých v Cirkvi. Synoda už nemá byť len udalosť usporiadaná ako zhromaždenie biskupov, ale ide o proces, v ktorom sa vzájomne počúvame – Boží ľud, biskupi i pápež. Po úvodnej fáze, keď sme pred vyše rokom hovorili a vzájomne sa počúvali vo farnostiach a základných spoločenstvách, a po zhrňujúcich stretnutiach delegátov biskupských konferencií jednotlivých kontinentov, sa v októbri zídu biskupi z celého sveta vo Vatikáne. Tézy pre toto stretnutie (s latinským názvom „Instrumentum laboris“) odrážajú túto našu, podľa mňa veľmi poctivú rozpravu v Cirkvi. Nechcem teraz písať o vecných otázkach, ale zaujali ma v nich štyri, skôr metodické myšlienky.
Po prvé je to konštatovanie, že „účelom synodálneho procesu nie je produkovať dokumenty, ale otvárať horizonty nádeje na napĺňanie poslania Cirkvi“. Veľmi intenzívne pociťujem, i z doterajších diskusií, tento hlad po nádeji. Nestačí len nariekať, lámať palice, v tom sme všade majstri, ale nové horizonty pre to, aby sme mali v čo dúfať, to je to, čo dnes (a stále) potrebujeme. „Cirkev chce budovať mosty všade tam, kde môže napomáhať tvorbe pokoja, zmiereniu, spravodlivosti a slobode. Sú to situácie, ktoré si vyžadujú veľkú trpezlivosť a nádej, že sa veci môžu zmeniť.“ Myslím si, že práve takúto synodálnu Cirkev dnešné ľudstvo potrebuje. S realistickou vierou v to, že to, čo je zlé, sa dá zlepšiť. A aby takáto Cirkev bola miestom „kde sa ľudia cítia vítaní a nie súdení, kde môžu slobodne klásť otázky v čom spočíva naša nádej, odkiaľ môžu slobodne odísť a kam sa vždy môžu vrátiť. Pre synodálnu Cirkev je hlásanie Ježišovho posolstva (misia) vždy budovanie s inými, a nie pre iných…“ I keď sme si v našej doterajšej synodálnej rozprave od základnej úrovne až po syntetické zhrnutia všetkého toho, čo nás trápi a čo by sme chceli inak, „uvedomili ohraničenosť a aj zlyhania našich kresťanských spoločenstiev, to nebráni, aby naša túžba byť stále viac oddaní hlásaniu Ježišovho posolstva (misii) tým, že sa otvoríme vo viere, nádeji a láske. V tom vidíme spôsob, ako túto našu neúplnosť riešiť.“ Pokračujme, priatelia, v tejto otvorenej rozprave smelo, poctivo a s nádejou!