Jonáš z dnešného starozákonného čítania je aj podľa väčšiny súčasných biblistov literárnym podobenstvom, nie historickou postavou. Ale úlohou podobenstiev je prehovoriť k nám o našich vlastných životných zápasoch. Postava Jonáša je známa hlavne jeho trojdenným pobytom vo vnútri veľkej ryby. Ale práve to je tá najmenej významná, rozprávková epizóda. Prišiel, a to je dôležité, do veľkomesta svojej doby, ako zvestovateľ skazy a Božieho trestu za zločiny, ktoré jeho obyvatelia páchali. Ale obyvatelia veľkého mesta Ninive si to uvedomili a začali sa kajať. A Jonášova reč o tom, ako bude mesto rozvrátené sa nenaplnila. Lebo Boh, ktorý Jonáša s jeho apokalyptickým proroctvom do Ninive poslal nebol Bohom trestajúcim, ale milosrdným. Tu sa v našich kostoloch toto čítanie skončilo. Ale v biblickej knihe je ešte odsek na jej záver. Jonáš sa rozhneval na svojho Boha. Ako to, že nakoniec tí zločinci unikli spravodlivému trestu!? Nie je to síce zrejme historická udalosť, ale je to napriek tomu pravda o tvrdosti srdca i dnešných prorokov, čo sa považujú za trestajúcich anjelov spravodlivosti. Nechcú, aby zostal priestor na zmenu zmýšľania. Na to, aby sa hriešnik pokúsil polepšiť. V tom je pravda tohto zrejme iba literárneho príbehu. Veľmi aktuálna, nadčasová pravda.