Dobrý vodca ľudu počúva, čo mu hovoria nielen tí, čo ho servilne oslavujú, ale hlavne tí, ktorí ho upozorňujú na to, čo podľa nich, nerobí dobre. Len tak zostane nohami na zemi a bude schopný čeliť realite takej, akou ona je. Bez schopnosti uniesť kritiku neuspeje. Musí sa samozrejme naučiť rozlišovať dobre myslenú kritiku od frflania na všetko a vždy. Lebo nie je kritika ako kritika. Spisovateľ Milan Kundera kedysi veľmi výstižne napísal, že jestvuje kritický postoj, z ktorého sa stáva zvyk, popierajúci akúkoľvek nádej, degenerujúci do pesimizmu. Je to podľa neho kritika slabochov. Ale potom hovorí aj o skutočnom kriticizme, ktorý sa nenechá zmietať emóciami. Kundera o takomto kritickom postoji doslovne píše, že “dokáže demaskovať ilúzie a domnelé istoty, ale sám je pritom plný sebavedomia, pretože vie, že on sám je silou, hodnotou, mocou, na ktorej možno stavať budúcnosť.” Slovensko dnes veľmi potrebuje politickú formáciu, ktorá by bola nositeľkou takejto podoby smelého kritického myslenia. Tú tupú, prvú, prvoplánovú demoralizujúcu kritiku tu máme naporúdzi stále, je medzi voličmi chytľavá, ale keď sa jej nositelia prepracujú k moci, je to prakticky vždy z blata do kaluže.