Stále viac sa v rozhovoroch stretávam s presvedčením, že víťazstvo Hlasu v najbližších voľbách je neodvratné. Či už budú predčasné, alebo v riadnom termíne. Tak trochu rezignovane to hovorievajú i mnohí, čo od revolúcie volili demokratickú pravicu. Zároveň však vyjadrujú nádej, že ani Pellegrini sa nebude chcieť vrátiť do partie s Ficom, a že podľa nich je už tak trochu ruka v rukáve a budúcu vládu vytvorí Hlas s SaS a Sme rodina. A interpretujú to ako znesiteľný demokratický kompromis. Lebo veď sme kedysi s ľavičiarmi už vládli a šlo to. Lenže priatelia, to je veľký omyl. Je síce pravda, že pol roka v roku 1994 a štyri roky po voľbách v roku 1998 sme s demokratickou ľavicou vládli, ale vtedy iná, ako demokratická ani nebola. Okrem toho, rozhodujúce je, kto vládu zostavuje a potom vedie. A to vtedy boli pravicoví demokrati Moravčík a potom Dzurinda.
Teraz ale Pellegriniho pokus urobiť z partie, ktorá sa oddelila od Smeru, štandardnú demokratickú ľavicu naráža na vášnivú a energickú mobilizáciu postkomunistikého bratstva, do ktorej sa pustil oveľa činorodejší a skúsenejší politický harcovník Róbert Fico. On určuje témy a Pellegrini im nedokáže čeliť. Ani nastoľovať vlastné. Prebieha akási novodobá boľševizácia ľavicového politického spektra. Neideologická, ale zato so skúsenosťou, čo na človeka v posktomunistickej krajine platí. Tomuto Hlas nebude vedieť odolať. Ak to len trochu bude po voľbách matematicky možné, pôjdu so Smerom spolu. Budú musieť, lebo ich k tomu dotlačia ich voliči. Ak by však predsa len Pellegrini zostavil vládu s liberálnymi pravičiarmi, dostane sa pod obrovský tlak “zdravého jadra” onoho bratstva, ktoré mu dá vo voľbách mandát. A i SaS a Sme rodina budú čeliť zdrvujúcej kritike, že zastavili boj proti korupcii. Nevydržalo by to. Priatelia, skratky v politike neprinášajú dobré ovocie. Viem, že demokratická pravica je dnes v zlej kondícii. Ale treba pracovať na tom, aby sa to zmenilo! Ak chceme, aby tu znovu niekto vyviedol Slovensko z krízy, ak chceme, aby sme zosilneli tak, aby sme dokázali čeliť turbulentnému vývoju v dnešnom svete, a ak si pritom chceme zachovať slobodu, potrebujeme znovu silnú a akcieschopnú demokratickú pravicu. Inej cesty niet.