Skutočná spravodlivosť vyžaduje veľkorysých ľudí. Lebo iba ak je niekto schopný uznať právo aj tomu, kto je jeho súperom a zastať sa aj toho, z koho pre seba nebude mať žiaden prospech, len taký človek je naozaj spravodlivým. Úzkoprsí ľudia hľadia iba na na to, aby boli druhí spravodliví voči nim. Isteže, majú na to právo. Ale oni našu spoločnosť spravodlivejšou neurobia. Raz som na jednom mítingu s istou hrdosťou (možno trochu márnomyseľnou) hovoril o tom, ako sa nám podarilo posunúť Slovensko po voľbách v roku 1998 a urobiť z neho “európskeho tigra”, ktorý sa na niekoľko rokov stal vzorom pre mnohé ďalšie postkomunistické štáty. A vtedy sa ma jeden z prítomných s viditeľným dešpektom opýtal: “A koľko ľudí ste strčili do basy?” No tento ukazovateľ som naozaj nikdy nevnímal ako cestu k spravodlivejšej spoločnosti. Jasné, musí sa brániť. Ale spravodlivejšou sa stáva inak. Len malí ľudia si myslia, že bude lepšie, keď všetkých, čo sa im nepáčia, náležite potrestajú. Malé myslenie je ako pleseň, aby som parafrázoval jedného z najvýznamnejších (a zároveň najkontroverznejších) nemeckých filozofov. Prekonávať malé myslenie, znamená veslovať často proti prúdu. Ale iba tak sa dá postupne spieť k spoločnosti, ktorá bude aspoň o trochu spravodlivejšou.