Zažil som dve vlády širokej koalície. Prvou bola vláda Jozefa Moravčíka v roku 1994 a druhou prvá vláda Mikuláša Dzurindu v rokoch 1998 až 2002. Zišli sa v nich ľavica i pravica, konzervatívci, liberáli i socialisti, a zároveň aj bývalí spojenci s bývalými protivníkmi. Obe tieto vlády vniesli do rozorvanej slovenskej spoločnosti upokojenie a obe posunuli Slovensko do civilizovaného sveta. Obe si tiež udržali svoju väčšinovú základňu v parlamente až do volieb. U tej druhej to bolo celé volebné obdobie, počas ktorého dokázala naštartovať reformy, čo vydržali čiastočne až doteraz. Hlavne preto, lebo neboli jednostranné.
I dnes je tu znovu príležitosť na vytvorenie takejto vlády širokej koalície. Progresívnemu Slovensku, Hlasu, KDH a SaS nadelili v sobotu voliči 82 mandátov, čo je naozaj pohodlná väčšina. Áno, viem, že nájsť dohodu v tak politicky, programovo a ideologicky rôznorodej zostave nie je ani trochu ľahké. Každý musí popustiť zo svojich predstáv, záujmov a prekonávať i rozličné predsudky. Vyžaduje to schopnosť politického kompromisu. Lenže nekompromisnosť nie je známkou pevného charakteru. Nekompromisnosť je základnou črtou fanatika. A to dobre vieme, že keď sa fanatici dostanú k moci, ženú svoje národy vždy len do nešťastia. Nenechajme sa pliesť takýmto pohľadom na verejný život! Lebo ešte jedno mali obe vlády širokej koalície spoločné. Autokraticky uvažujúci ľudia ich nazývali zlepencami. Ibaže v tomto štáte (a v každom) žijeme práve takí, rôzni ľudia. Slovami fanatika, je to zlepenec. Vyznávame rozličné hodnoty, máme také i onaké záujmy, a predsa je dobre, aby sme sa dokázali dohodnúť aspoň tak, aby sme tu všetci mohli dôstojne žiť. Sobotňajšie voľby sú šancou pre takúto širšiu spoločenskú dohodu. Nepremrhajme ju!