Opozičné strany samozrejme nemôžu zvrátiť to, čo priniesli parlamentné voľby. Môžeme sa pohoršovať, zvolávať zhromaždenia, ale matematika v národnej rade vyplynula z volieb a je neúprosná. To, čo si vládne strany zmysleli robiť, by sa samozrejme dalo robiť kultivovanejšie. Mohli by hľadať širší konsenzus, alebo aspoň venovať náležitý čas na to, aby sme sa v spoločnosti o tom, čo chcú urobiť trochu porozprávali. Lenže keď sa začne hlasovanie, tak presne vieme, ako dopadne. Nemôže dopadnúť inak, počty sú dané. Namiesto expresívnych gest a slov, ktoré nemôžu privodiť žiaden reálny výsledok, však dnes ešte jestvuje jedna vec, ktorá by mala veľký mocenský význam, a na ktorej by sa opozičné strany mohli dohodnúť. Skutočným signálom, že opozícia sa začína spamätúvať z toho, čo ju rozložilo, keď vládla, by bola dohoda na podpore jedného kandidáta na prezidenta. Hlava štátu v našom ústavnom systéme nie je zďaleka len ceremoniálnou figúrkou. Bolo by naozaj zdravé pre našu demokraciu, keby sme si do tejto významnej pozície dokázali zvoliť niekoho, kto nebude iba poslušným nástrojom vládnej moci. A takáto dohoda opozičných strán ešte pred prvým kolom by zamedzila situácii, v ktorej sme sa ocitli pred dvadsiatimi rokmi. Keď sme si v druhom kole mohli vyberať iba medzi dvoma kandidátmi z jednej strany spoločenskej barikády.