Popoludní druhý deň svojej návštevy Svätý Otec veľa naznačil aj bez slov. Symboly a gestá dakedy pohladia zranenú dušu oveľa účinnejšie, než tá najpremyslenejšia reč.
Najskôr celkom mimo programu prijal čudesne emeritovaného arcibiskupa Róberta Bezáka. A potom o dva dni ho ešte v Šaštíne postaví do radu s koncelebrujúcimi biskupmi. Nejde zďaleka len o problém jedného kňaza, ako to v tých dňoch ktosi povedal. Kauza Bezák rozčesla slovenských kresťanov. Je to stále otvorenou ranou nášho spoločenstva. A je to nielen o spôsoboch evanjelizácie, ale aj o pomeroch vo vnútri svetovej Cirkvi a obave hovoriť o nich nahlas. Tu je pápežovo gesto viac než akékoľvek legislatívne rozhodnutie, ktoré by mohlo jatriť ďalej.
Druhým popoludňajším symbolom už oficiálneho programu Svätého Otca bola návšteva odložených a zabudnutých ľudí, o ktorých sa v centre Betlehem starajú Misionárky lásky v Petržalke. Tí prví opustení a biedni a tie druhé, sestry Matky Terezy, opustili z vlastnej vôle všetko, aby sa mohli starať o tých prvých. Nevieme, čo František povedal im, verejne nepovedal nič. Svojou prítomnosťou však pred celým svetom vyjadril svoju účasť. Niekedy sa viac ani nedá, ale nie je to málo.
A napokon pripomenutie nášho asi najtragickejšieho národného zranenia z ešte nie príliš dávnej histórie. Stretnutie so zvyškami židovskej komunity na mieste zbúranej synagógy. Tu pápež aj prehovoril. K nim, k nám a ku všetkým. K jeho príhovoru sa ešte vrátim. K symbolu, ktorým bolo toto, a i tie dve predchádzajúce stretnutia, však pripomeniem záverečné slová z tohto jediného popoludňajšieho pondelkového vystúpenia. Pretože tieto slová sa týkajú všetkých troch symbolov. Bola to výzva, aby sme “uprostred toľkých nezhôd, ktoré zamorujú svet, mohli byť spoločne vždy svedkami pokoja. Shalom!“ Nezabudnime ani v kresťanskej demokracii na mocnú a potrebnú reč symbolov, ktoré prinášajú pokoj a liečia rany.