Vstúpili sme do nového roku. A nielen to. Prešli sme kus histórie, dvadsať rokov, teraz už za vlastné. Predtým, v Československu, sa naši predkovia ocitli prvý krát od pádu Veľkej Moravy doma, vo svojej vlasti. Spolu s Čechmi vybudovali oázu demokracie a prosperity v nepokojnej časti Európy. Priamo na ruinách žalára národov. Vydržalo to dvadsať rokov. Príliš sa vtedy spoľahli na geopolitické záruky, a tie zrazu pod tlakom Hitlera prestali fungovať. A odvahu brániť sa sami, tí, čo niesli zodpovednosť za osudy našich národov, vtedy nemali. Desaťročia potom boli Slováci i Česi znovu vazalmi. Až kým sa to všetko nezosypalo ako domček z karát. Zrazu nás prestali komandovať cudzí, a mohli sme si vyberať podľa vlastnej vôle. A pred dvadsiatimi rokmi sme si vybrali. Demokraticky sme sa s Čechmi rozišli a po druhýkrát sa na mape sveta objavila naša vlastná národná republika. Náš nový domov, o ktorý sa odvtedy už musíme starať naozaj sami.
Čo si teda želať na úsvite nového roka? A azda i ďalšieho dejinného obdobia?
Viem, že nás toho mnoho gniavi. Je kríza. A tiež sme dosť prepadli honbe za materiálnym bohatstvom. I sebectvu a závisti voči tým, ktorým sa azda darí lepšie. A pozabudli sme tak trochu niekedy i na slušnú výchovu, na úctu voči starším, ženám, súperom, cudziemu majetku, a napokon často i voči sebe.
Ak chceme, aby Slovensko obstálo, aby dokázalo čeliť budúcim búrkam nášho sveta, a hlavne, aby sme my, a naše deti, žili plnšie, zmysluplnejšie a lepšie, potrebujeme sa tomu, čo sa vyvíja zle, vzoprieť. Potrebujeme stále viac, a stále cieľavedomejšie pracovať predovšetkým na sebe. „Nebáť sa a nekradnúť“ sa stalo programovým heslom jedného zo zakladateľov Československa pred sto rokmi. Vyslúžilo mu to vtedy trestné stíhanie rakúskej cisárskej polície. A ako je to stále aktuálne i po tak dlhom čase! Pretože skutočná odvaha znamená postaviť sa za to, čo považujeme za správne a za pravdivé i vtedy, keď musíme čosi obetovať. A to niekedy dokáže zraniť! Ale bez toho sa ani v slobodnej spoločnosti nepohneme.
Mnohí si možno povedia, ale my aspoň nekradneme! To len tí zbohatlíci, skorumpovaní politici a vyložení kriminálnici. Ale kradnúť znamená tiež brať od spoločnosti viac ako jej dávať. A to v niektorých formách už i prestávame vnímať ako niečo, čo sa nemá.
Pred tisíc sto päťdesiatimi rokmi prišli k našim predkom slovanskí učenci Konštantín a Metod. Svätci, ktorí ľuďom na Veľkej Morave pomohli porozumieť kresťanstvu. Asi bude dobre, ak tento rok začneme spomienkou na ich veľké dielo. Vďaka nemu sa potom celé generácie dokázali ruvať s nežičlivým osudom. Ani pred nástrahami súčasného sveta nás nič neochráni lepšie než živá viera v hlbší zmysel našej ľudskej existencie, ktorý nás presahuje. S takouto vierou, v spojení s vedomím našej spolupatričnosti, teda niečím, do čoho by sa malo premietnuť veľké prikázanie lásky k blížnemu, odoláme všetkému.
Aby naša vlasť zostala dôstojným domovom, musíme si uchovať slobodu. O ňu je potrebné bojovať stále. Nielen proti tým, čo na ňu siahajú priamo a brutálne. Ale i voči tisícorakým závislostiam, čo človeku kradnú jeho vnútornú slobodu. Sloboda je veľká hodnota, a to i vtedy, keď sa nám tak trochu zdá, že je to i hra s ohňom.
A mali by sme sa usilovať aj o vnútorný mier. Lebo ruvačka na život a na smrť všetkých proti všetkým nás veľmi oslabuje. Pokoj ale neznamená to, čo bolo v starom Ríme známe Pax Romana. Demokracia potrebuje pluralitu, zápas, diskusiu, polemiku a aj reálnych súperov. Bez tejto dynamiky sa začne rozkladať a stratí krok s ostatným svetom. Ale vnútorný mier znamená úctu i voči súperovi. Naučiť sa to, na to je asi dvadsať rokov ešte málo. I tak je potrebné sa o to usilovať!
Som presvedčený, že naša vlasť sa môže postupne pretvárať, a stávať sa tak stále lepším domovom pre všetkých, čo o to stoja. Nebude sa to však dať, ak budeme iba nariekať. Ak sa budeme nečinne prizerať tomu, čo sa nedarí, čo nefunguje, a iba hromžiť, či dokonca sa tomu vysmievať. Ak budeme od svojej povinnosti voči našim spoluobčanom utekať. Pretože keď sa nám niečo nepáči (a iste je toho dosť), tak s tým predsa čosi robme! I v diktatúre sa dalo, ale vyžadovalo to viac odvahy, neohrozenosti a vytrvalosti. O to účinnejšie možnosti môžme nájsť v slobodnej spoločnosti.
S takými predsavzatiami vstupujme aj do roku 2013 a prosme Pána vekov, aby našu domovinu, naše Slovensko, požehnával a chránil!