Francúzska filozofka, sociálna reformátorka a mystička Simone Weilová tesne predtým, ako hitlerovské Nemecko vpadlo do jej vlasti, napísala stručný, ale bystrý traktát, v ktorom kritizovala stranícky systém ako nedemokratický už vo svojej podstate. “Politická strana je strojom na výrobu kolektívnej vášne. Politická strana je organizácia postavená tak, aby dokázala vykonávať kolektívny tlak na myslenie každej ľudskej bytosti, ktorá je jej členom. Prvým a v skutočnosti aj jediným účelom každej politickej strany je jej vlastný rast…” vyjadrila sa doslovne. Simone to iste písala aj pod tlakom toho, čo sa dalo očakávať od fašistických strán, ale adresovala to všetkým. I demokratickým politickým stranám tak, ako ich poznala v medzivojnovom Francúzsku. Neskôr sa aktívne zúčastnila odboja v deGaulovom “France libre”. Vo svojom krátkom živote preukázala silu svojho ducha a túžbu po lepšom usporiadaní spoločnosti nielen v teórii, ale i skutkami. Veľmi presne vystihla potenciál totalitarizmu, ktorý je akoby materským znamienkom straníckeho života. Na druhej strane, nevymyslela praktické riešenie, ktoré by bolo použiteľné v zastupiteľskej demokracii. A ľudstvo zatiaľ pre politickú organizáciu zložitej spoločnosti moderného štátu nič lepšie nenašlo. Myslím si, že je to ale veľmi vážna otázka, o ktorej by sme mali premýšľať. Ako hľadať záujem, ktorý stojí nad záujmom politickej strany, a ako si uchovať slobodu a nezávislosť v straníckom prostredí, a zároveň využiť ten mocný potenciál politického združovania sa občanov v politických stranách? Budúcnosť demokracie, jej životaschopnosť dosť závisí od toho, ako sa darí zvládať tento rébus. Pri pohľade na ten chaos nášho politického života sa mi vidí, že nič menšieho nepotrebujeme ani u nás.