Ak sa Ukrajinci ubránia a Rusi budú musieť odísť s dlhým nosom, tak to samozrejme nebude iba spravodlivý koniec vojny, v ktorej obeť agresie odolala. Keďže to tak začína vyzerať, mnohí si uvedomujú, že krajina, ktorá z toho napokon zíde neuveriteľne posilnená, bude práve Ukrajina. A to trápi poľského prezidenta. Odobratie štátneho vyznamenania ukrajinskému prezidentovi si pamätá zlovestnú vetu, ktorá zaznela v roku 1935 pred poľským súdom v Ľvove (lebo ten vtedy patril našim severným susedom): „Čo sa týka Ukrajiny, vždy existovala dohoda medzi Poľskom a Moskvou.“ A ktože to povedal? No predsa Bandera. Predseda Organizácie ukrajinských nacionalistov, ktorá vtedy zorganizovala atentát na poľského ministra vnútra. Banderovi to vynieslo hrdelný rozsudok, ktorý neskôr zmiernili na doživotie. A ani to netrvalo dlho, lebo o štyri roky sa Moskva dohodla s Berlínom na rozdelení Poľska. Takto sa to po stáročia v tomto kúte sveta mydlilo. Nečudo, že Banderu v Poľsku nemajú radi, a to zďaleka nielen kvôli tomu, čo potom robil cez vojnu.
Píšem to preto, lebo si takisto myslím, že Ukrajina vyjde z vojny silná. Ale nemali by sme sa nechať strhnúť k pohľadom do minulosti, ale mali by sme sa podieľať na projektovaní lepšej, európskej budúcnosti. Silná Ukrajina jej môže dosť pomôcť. Osobitne v situácii, keď štáty Európskej únie po celé desaťročia pozabudli na starú múdrosť antického filozofa a štátnika, že vojny sa vedú železom, nie zlatom, Nielen Poliaci, ale my všetci na tomto výnimočnom kontinente by sme si mali uvedomiť, že naša história je plná kadečoho, jedni sme hrdí na tých, čo iní pokladajú za zloduchov a naopak, ale to by nám nemalo brániť obrátiť list a stavať sa odvážne k výzvam budúcnosti spoločne. Lebo v tom je ešte väčšia sila ako v železe.