Čím bližšie budeme k voľbám, tým viac uchádzačov o hlasy sa vyrojí s tým, čo všetko sú pripravení urobiť pre ľudí. To je iste v poriadku, veď pre koho iného napokon celá politická činnosť je. Ibaže urobiť niečo, čo bude pre ľudí naozaj dobré, spravidla neznamená, že im budeme dávať všetko, čo im uvidíme na očiach. Viesť ľud k zodpovednosti, k pracovitosti, k odolnosti voči nepohode, k schopnosti spravodlivo rozoznávať čo je na osoh, a čo nám naopak ubližuje, to vyžaduje námahu, vyžaduje to často niečo obetovať, a hlavne, vyžaduje to mať na pamäti, že tu nikto nežije sám. Teda mať na mysli aj druhých. Ponúkať toto, znamená naozaj robiť niečo pre ľudí. Ale populárne to zrovna veľmi nie je. Naopak, rozdávať zo spoločného, korumpovať dušu voliča, to je možno pre mnohých z nich príťažlivé, ale bude im to škodiť. Všetkým nám to bude škodiť. Už si nespomínam na meno istého antického filozofa v starom Grécku. Tak ako mnohí iní, aj on bol otrokom, ale fajnovým otrokom. Jeho pán si ho kúpil na to, aby mu vychovával deti. Ale stalo sa, že ho tento jeho pán čímsi do hĺbky duše urazil. A tak sa ten filozof rozhodol, že sa svojmu chlebodarcovi pomstí na tom, na čo je každý najcitlivejší. Na jeho budúcnosti. Zaumienil si, že mu bude zle vychovávať deti. Že z nich vychová sebcov, ktorí svoje sebectvo nebudú vedieť ovládať. A tak im vyhovel vo všetkom, čo sa im zažiadalo. A bol presvedčený, že tú urážku, ktorú mu jeho pán spôsobil, tie deti svojmu otcovi raz, keď vyrastú, bohato vrátia. Tie politické sľuby “pre ľudí” mi túto pomstu starovekého filozofa často pripomínajú.